Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.


Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.


Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Je preto zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.


Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie. Účinnosť takéhoto uznesenia bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8.
      • V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti.
      • Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci.
      • Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Stále k tomu dochádza

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať. To sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov, kde je spravidla uvedený aj dátum narodenia, či adresa kupujúceho. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.


Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť priebeh zastupiteľstva. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať. Následne je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami. Tie sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

Sused vypína kúrenie

S príchodom zimného vykurovacieho obdobia sa čoraz častejšie stretávame s veľmi nepríjemným javom v bytových domoch, keď sused vypína kúrenie, alebo radiátory. To spôsobuje veľké problémy ostatným vlastníkom, ktorí v dôsledku toho pociťujú väčšiu zimu v svojich bytoch. Ako si poradiť s takýmto susedom?

Počas vykurovacej sezóny sa obyvatelia bytov dopúšťajú dvoch extrémov – jedným z nich je vykurovanie domácností nad 25 stupňov, druhým zas úplné vypínanie radiátorov na dlhší čas, či nezapínanie kotlov. Jednoduchá fyzika hovorí o tom, že teplo nezostáva na mieste, ale prestupuje cez steny, stropy či podlahy do okolitých domácností.

Nejde pritom o jav, ktorý by sa týkal iba bytových domov, kde je spoločné vykurovanie prostredníctvom centrálnej kotolne. Bežne sa vyskytuje aj pri tzv. samostatnom vykurovaní, kedy má každý zo susedov kotol vo svojom byte.


Keď kúri len jeden sused

Vo Vysokých Tatrách, ako aj v ďalších rekreačných strediskách, kde vznikajú tzv. “víkendové” alebo “apartmánové” byty dochádza však k ďalšiemu extrému. Mnohé z týchto bytov sú obývané ľuďmi, ktorí v nich reálne strávia iba niekoľko dní, prinajlepšom niekoľko víkendov do roka. Počas obdobia, kedy v bytovom dome nie sú nielenže vypínajú radiátory, ale v mnohých prípadoch aj kotol. Vtedy dochádza k situácii, kedy ani len “netemperujú” svoj vlastný byt, pretože žiadna právna úprava im to neprikazuje.

V tomto bode je dôležité poznamenať, že výrazný rozdiel je medzi vykurovaním cez ústrednú kotolňu a samostatným vykurovaním. Laicky povedané, pri ústrednom vykurovaní je teplo vedené do radiátorov cez steny a dochádza aspoň k ich čiastočnému vykurovaniu. Pri samostatnom vykurovaní však prichádza problém v podobe absencie jedného centrálneho kotla a prítomnosti viacerých “osobných kotlov”, ktoré sú plne v kontrole jednotlivých vlastníkov.

Ak sa tí rozhodnú pre jeho vypnutie, nastáva veľmi zložitá situácia – nedochádza k prirodzenému prestupu tepla medzi domácnosťami a tým pádom na nezodpovedných víkendových majiteľov doplácajú iba tí, ktorí tam bývajú celoročne, resp. dlhodobo. Na ich úkor musia totiž zvýšiť vykurovanie svojho priestoru, tak aby vyhriali aj susediace steny, podlahu, či strop. Ak máte hneď niekoľko takýchto susedov, ktorí (ne)vykurujú, máte o starosť postarané. Stav, keď sused vypne kúrenie a ušetrí na kúrení, musia prakticky na kúrení zaplatiť tí, ktorí tam žijú svoj bežný každodenný život. Trochu nefér, že?


Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni

Vyhláška o rozpočítavaní nákladov na teplo odporúča pomer základnej a spotrebnej zložky 60 ku 40. Avšak vlastníci bytov sa môžu dohodnúť na tom, že tento pomer môžu zmeniť podľa vlastného uváženia. Aj napriek tomu, že spomínaných 60/40 je ten najoptimálnejší pomer pre každú budovu, mnohí vlastníci začali hľadať spôsoby, ako svoje náklady na byt, ktorý využívajú len víkendovo znížiť. A práve preto sa deje to, že sused vypína kúrenie.

Veľmi často preto dochádza k takým úpravám pomeru, pri ktorom dominuje tzv. “spotrebná zložka” v domnení, že je to spravodlivejšie. Spravodlivejšie v tom zmysle, že budú platiť vyššie percento podľa nameraných hodnôt na rozdeľovači, často v pomere 20/80. Ide však o bezohľadnosť a parazitizmus majiteľov bytov, ktorí nekúria, voči tým, ktorí vykurujú poctivo. Treba však zdôrazniť, že žiaden právny predpis týmto nie je dotknutý.

Jediným riešením pri spoločnej kotolni je preto dohoda vlastníkov a keďže častokrát v rekreačných oblastiach dominujú tí, ktorí tam nebývajú, dochádza k poškodzovaniu (aj keď zákonnému) tých, ktorí tam žijú trvalo.


Keď sused vypína kurenie… Čo s tým?

Odpoveď je bohužiaľ jednoduchá – nijako. Ak sa váš sused rozhodne nepočúvať logické argumenty, prosby, či sťažnosti, jednoznačný recept naňho neexistuje. V takom prípade je možné osloviť mediátora, ktorý sa pokúsi vyjednať medzi oboma stranami určitú dohodu.

Mediátor sa pritom môže pokúsiť zistiť, prečo sused vypína kúrenie a pri spoločnom sedení sa pokúsiť dohodnúť medzi vami a susedom také podmienky, ktoré by boli výhodné pre obe strany. Ak je tých susedov viac, musí nanešťastie osloviť každého z nich, pričom pri väčšom počte sebeckých susedov sa zvyšuje aj šanca na neúspech. Avšak aktuálne si dovoľujeme tvrdiť, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ide asi o jednu z mála možností, ktorú susedia majú.

Druhou možnosťou majiteľa bytu je obrátiť sa o pomoc na súd. V zmysle Zákona č. 182/1993 o bytoch a nebytových priestoroch § 11 ods. 5 je uvedené:

(5) Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome svojím konaním zasahuje do výkonu vlastníckeho práva ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v tomto dome takým spôsobom, že obmedzuje alebo znemožňuje výkon vlastníckeho práva tým, že hrubo poškodzuje byt alebo nebytový priestor, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, spoločné nebytové priestory, príslušenstvo alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, alebo neplní povinnosti uložené rozhodnutím súdu, môže súd na návrh spoločenstva alebo niektorého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome nariadiť predaj bytu alebo nebytového priestoru.

Ako je teda zrejmé, musí dôjsť k zásahu do výkonu vlastníckeho práva suseda a dokonca na návrh spoločenstva alebo niektorého z vlastníkov môže súd navrhnúť predaj jeho bytu. V tomto prípade je však dôležité poznamenať, že pri problematike kúrenia je dokazovanie veľmi zložitou vecou najmä v súvislosti s určením príčinnej súvislosti. Uvedené ustanovenie sa preto veľmi často používa a uplatňuje hlavne v súvislosti s narušovaním pokojného bývania, ohrozenia bezpečnosti, dobrých mravov, poškodzovania spoločných priestorov a pod.


Extrémne prípady

Existujú však aj situácie, kedy by bolo oprávnené použitie daného paragrafu v súvislosti s tvoriacou sa plesňou, prípadne preukázateľným poškodením zo strany nečinnosti suseda, ktorý svojou nečinnosťou zasahuje do práv druhých. Typickým sprievodným javom je vtedy napríklad navlhnutie stien, ktoré dovtedy boli vykurované, prípadne opadávanie omietky. Má to však svoje úskalia.

Začiatok tvorenia sa plesní, keď sused vypína kúrenie...
Vlhnutie stien a tvorba plesne môže byť často sprievodným javom neporiadneho suseda.
Padajúca omietka môže byť dôsledkom toho, že váš sused vypína kúrenie
Tvorí sa vám v rohoch bytu pleseň a vaši susedia nekúria? Je to jeden z možných faktorov.

Najzložitejším javom v tomto prípade je, ako sme už spomínali dokazovanie príčinnej súvislosti. Sused vypína kúrenie, ale sused sám priamo za vznik plesne nemôže. Čiastočnú vinu totiž nesiete aj vy. Avšak v prípade, že ste v snahe zabrániť únikom tepla vymenili okná a málo odvetrávate miestnosť u vás v byte sa vyskytne zvýšená vlhkosť. Tá zapríčiňuje tvorbu plesní, prípadne čiernych fľakov na stene. Vo vzduchotesných budovách sa preto často stretávame s kondenzáciou vody z vlhkého muriva na studených stenách. A práve za studené steny môže byť v takom prípade zodpovedný poväčšine sused, ktorý nekúri.

Existuje aj niekoľko praktických rád, ako riešiť problémy s tvorbou plesní, tie však nevyriešia problémy s nezodpovedným susedom.

Na druhej strane sused môže argumentovať využitím svojho vlastníckeho práva, ktoré mu garantuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 20:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Práve poškodzovanie ľudského zdravia by mohlo byť uplatniteľné aj v súvislosti s ústavou, avšak ťažko dokázateľné. Pri podaní na súd by bolo takéto poškodenie vecou dokazovania a vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov aj spojená s veľkým rizikom. V tomto bode je potrebné poznamenať, že uvedený paragraf nikdy nebol uplatnený v súvislosti s kúrením a neexistuje k tomu ani žiadna platná judikatúra.


Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]


Záver

Jednoznačným riešením by bola zmena zákona o bytoch a nebytových priestoroch tak, aby samotný zákon začal rozlišovať problematiku “víkendových bytov” a “apartmánových bytov”. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sú tak v nevýhode práve trvalo žijúci obyvatelia, ktorí ťahajú za kratší koniec.  Na druhej strane stojí oprávnený nárok vlastníkov týchto bytov užívať svoj majetok podľa svojho uváženia. Takýmto užívaním by však nemalo dôjsť k porušeniu práva ostatných vlastníkov, čo však nie je v právnej praxi nijakým spôsobom zosúladené. Jedinou možnosťou ako riešiť takéto problémy je vzájomnou dohodou susedov. Pokiaľ nie je možná, neostáva nič iné ako vyskúšať služby mediátora a mimosúdneho riešenia sporu, alebo sa obrátiť so žalobou na súd. Tam je však výsledok veľmi neistý.

 

Nahrávanie policajta pri služobnom zákroku

Kontakt s políciou je málokomu príjemný a zvyčajne sa s príslušníkmi polície stretávame v extrémne náročných situáciách. O to horšia je táto situácia v prípade, že policajt vystupuje argoantne alebo dokonca máte pocit, že je zaujatý či postupuje nezákonne. V takom prípade je najlepším dôkazným prostriedkom na dokázanie situácie zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam z jeho konania.

Upozornenie: Na úvod chceme zdôrazniť, že cieľom tohto článku nie je dehonestovať príslušníkov policajného zboru, ale slúžiť ako prevencia. Väčšina policajtov sú slušní ľudia, ktorí vedia jednať korektne, keď je to potrebné. Preto k nim pristupujte s rovnakým rešpektom.

Na internete často kolujú videá s upraveným kontextom alebo jednostranným pohľadom, ktoré zachytávajú iba výsledok hádky či konfliktu. Preto je rozumné začať nahrávať už pri prvých pochybnostiach o zaujatosti alebo zákonnom postupe policajta. Tento krok, samozrejme, zvyšuje stres nielen vám, ale aj policajtovi, ktorý si uvedomuje, že každé jeho slovo zaznamenávate. To môže v konečnom dôsledku veci pomôcť, ale poznáme aj prípady, kedy to naopak, celý prípad zhoršilo. Pre takéto situácie je preto dobré poznať svoje práva a povinnosti súvisiace s nahrávaním zákroku.


Môžem si nahrávať policajta?

 Jednoduchá odpoveď – áno, no nie vždy. Prvým dôležitým faktorom je, že policajta môžete nahrávať počas výkonu služby. To znamená, že ak by ste si chceli nahrať svojho suseda, ktorý je policajt, ako kráča z práce domov, nie je to možné.

Na druhej strane, každý policajt je počas služby povinný strpieť zaznamenávanie výkonu svojej činnosti obrazovo-zvukovým záznamom. Toto právo však nenájdete v bežných zákonoch. Jeho odôvodnenie vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo svojom rozhodnutí II. ÚS 44/00 z 05.01.2001 súd konštatoval, že policajti v službe sú verejnými činiteľmi.

Niektorí príslušníci polície sa síce odvolávajú na ustanovenia Občianskeho zákonníka a snažia sa dosiahnuť, aby ste ich nenahrávali. V takom prípade však ide len o prosbu, nie o zákonnú výzvu. Podľa uvedeného rozhodnutia má verejnosť právo dokumentovať konanie príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ako aj obecnej či mestskej polície.

Ako k tomu došlo?

V marci 2000 sa v Prešove konala petičná akcia “Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky”. Na miesto dorazili príslušníci Mestskej polície v Prešove, ktorí zakázali kameramanovi nahrávať ich zásah. Tvrdili, že na to nemá povolenie, narúša ich súkromie a bez ich súhlasu ich nesmie snímať videokamerou.

Keďže v tom čase neexistoval príslušný rozsudok Ústavného súdu Slovenskej republiky, kameraman poslúchol a nahrávanie vypol. Napriek tomu využil svoje zákonné právo domáhať sa ochrany práv súdnou cestou. V sťažnosti uviedol, že konanie mestskej polície bolo nezákonné a protiústavné. Argumentoval tým, že došlo k porušeniu jeho práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojom odôvodnení uviedol, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad svojou činnosťou. U osôb verejného záujmu sa zároveň zmenšuje rozsah ich súkromnej sféry. To znamená, že ochrana ich osobnostných práv, najmä práva na súkromie, sa v primeranej miere znižuje.

Ústavný súd ďalej konštatoval:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”
Príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky si nahrávať môžete počas služobného zákroku. Nie však mimo službu. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Policajt mi nahrávanie zakázal

V praxi sa však stáva, že rôzne druhy verejných činiteľov pri služobnom zákroku či výkone funkcie zakazujú takéto natáčanie s tvrdením, že na ich filmovanie potrebujete povolenie, prípadne sa na osobu, ktorá drží kameru (či mobilný telefón), obrátia s požiadavkou o predloženie novinárskeho preukazu. Odvolávajú sa pritom na ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. – občiansky zákonník, podľa ktorého:

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Toto ustanovenie je nespochybniteľné. Pri príslušníkoch polície (či už PZ SR alebo obecnej či mestskej polície) si však treba uvedomiť, že počas výkonu služby zastávajú postavenie verejných činiteľov. Preto sa nemôžu domáhať plnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka, keďže verejnosť má právo dokumentovať ich činnosť – čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí. Zároveň je dôležité zdôrazniť, že žiaden zákon neurčuje, ako má vyzerať novinársky preukaz, takže policajt nemá právo ho od vás vyžadovať.

Počas bežnej cestnej kontroly dochádza často k situáciám, kedy policajt nahrávanie zákroku zakáže. Treba sa však vedieť účinne bránniť. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Môže si policajt nahrávať mňa?

Čo však, ak sa ocitneme na opačnej strane barikády a príslušník policajného zboru si začne nahrávať mňa? Novelou zákona o obecnej polícii účinnej od 01.12.2019 sa doplnil aj § 3 o ods. 3 v znení:

„(2) Obecná polícia je oprávnená využívať zvukové, obrazové alebo iné záznamy spracúvané v súlade s osobitným predpisom  na plnenie jej úloh a na zaznamenávanie priebehu jej činnosti alebo zákroku.“

Takéto oprávnenie však zákon nepripúšťa iba príslušníkom obecnej polície, ale aj príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne v zmysle § 69 ods. 2:

“Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.”

a zároveň § 69 ods. 4 a ods. 5, ktorý vyložene upravuje na aké účely tento záznam môžu použiť:

(4) Informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu;27b) iným orgánom alebo osobám a do zahraničia podľa § 69d a 69da a ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. (5) Informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.

V praxi to znamená, že príslušník obecnej alebo mestskej polície, ako aj príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, vás môže nahrávať na základe uvedených ustanovení. Na rozdiel od vás však takto vyhotovený záznam nie je oprávnený zverejniť, ale môže ho využiť ako dôkazný prostriedok v prípadnom správnom, priestupkovom, trestnom alebo inom úradnom konaní. Ak by sa takýto váš záznam, ktorý vyhotoví policajt, bez vášho predchádzajúceho súhlasu ocitol na internete, problém môže mať ten, kto tento záznam zverejnil. Príkladom je zastavenie vodiča – dôchodcu, zo strany príslušníkov Policajného zboru v Prešove v roku 2016, ktoré sa stalo hitom internetu – zverejnenie takejto nahrávky je však v rozpore so zákonom, nakoľko daný vodič sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu a dokonca tento záznam ani nebol predmetom ďalšieho konania zo strany policajného zboru:


Záver

V zásade platí, že sa voči policajtom treba správať slušne a s rešpektom, nakoľko sú tiež ľudia a ich primárnou úlohou je pomáhať a chrániť. Nie vždy je to jednoduché a niektoré situácie môžu byť mimoriadne komplikované.V takých prípadoch môže byť nahrávanie policajta poslednou možnosťou, ak rozumná argumentácia nefunguje.Aj v rámci tohto nástroja však treba zachovať určitú obozretnosť a prípadnú nahrávku použiť ako dôkaz v konaní proti policajtovi. Ich zverejnenie totiž zvyčajne spôsobí autorovi viac škody ako úžitku.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom?

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 


Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.


Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.


Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

  • je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
  • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
  • je bezúhonná  
  • má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.


Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.

Darovanie a darovacia zmluva. Je možné vrátiť dar?

Jednou z častých otázok s ktorou sa v rámci mediácie stretávame, je možnosť prípadného vrátenia daru tomu, kto dar poskytol. Dôvody na to môžu byť rôzne, rovnako ako môže byť rôzna aj reakcia obdarovaného na takúto prosbu resp. požiadavku. Pokiaľ je odmietnutá, prichádzajú na rad zákony a paragrafy, súdy a silové riešenie sporu.

Čo je to vlastne dar? Môže to byť čokoľvek, čo je vymedzené ako predmet tzv. Darovacej zmluvy. Dôležité je poznamenať, že darom môže byť čokoľvek, čo môže byť spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. V praxi teda hovoríme o nehnuteľnostiach, hnuteľnom majetku, spoluvlastníckych podieloch, hmotných veciach a pod.

Čím sa v článku budeme zaoberať?


Zákonná úprava darovania

Ak už ste sa rozhodli, že by ste dar chceli poskytnúť alebo  by vám chcel niekto dar naopak darovať, určite by ste tak mali urobiť podľa zákona – a to pri akomkoľvek dare, ktorý môže mať hodnotu. Najlepšie to môžete urobiť prostredníctvom tzv. darovacejzmluvy, ktorá je zákonným inštitútom a je upravená v Občianskom zákonníku. Ten ustanovuje hneď niekoľko zásadných ustanovení, týkajúcich sa darovacej zmluvy, konkrétne ide o § 628 spomínaného zákona.

  1. Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.” – dôležitým slovným spojením je v tomto prípade “bezplatne“. Darovacia zmluva v ktorej sa strany dohodnú na tom, že niekomu niečo prenechajú alebo darujú za odplatu je neplatná, pretože by nešlo o darovaciu zmluvu, keďže nie sú naplnené základné zákonné ustanovenia tejto zmluvy. Zároveň je tu potrebné zdôrazniť, že darovacia zmluva je dvojstranný právny akt.
  2. Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.” – v rámci Občianského zákonníka sa teda uvádza, že darovacia zmluva musí byť obligatórne písomná, v opačnom prípade je neplatná. Existuje však aj výnimka, týkajúca sa hnuteľných vecí, ktoré sú odovzdané a prevzané priamo pri darovaní.
  3. Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.” – v praxi sme sa už stretli s ustanovením, kedy k darovaniu nehnuteľnosti malo dôjsť až po smrti poručiteľa. Takto spísaná darovacia zmluva však bola neplatná práve na základe ustanovenia § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže všetky práva a povinnosti darcu zanikajú jeho smrťou, jediným zákonným inštitútom, ktorý môže nakladať s majetkom zosnulého (poručiteľa) je dedičské konanie, resp. závet. Ak by ste sa rozhodli preto, že chcete niečo darovať až po svojej smrti, jednoznačným zákonným riešením je závet.

Zákonodárcovia však mysleli aj na prípad, že by jedna zo strán, chcela požadovať vrátenie daru alebo by sa chcel obdarovaný daru zbaviť.


Vrátenie daru zo strany obdarovaného

Obdarovaný má právo za určitých okolností vrátiť predmet daru jeho pôvodnému majiteľovi. Tu však treba upozorniť na to, že v prípade vrátenia daru sa na to vzťahuje určitá lehota. Tá je stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka a tým obdobím je trojročná premlčacia lehota: “Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Aké sú však okolnosti vrátenia daru zo strany obdarovaného? Tie sú uvedené v § 629 Občianskeho zákonníka:

Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.

Je však dôležité poukázať na toto, že toto právo sa dá využiť iba v prípade vád, na ktoré darca neupozornil. Pre väčšiu právnu ochranu obdarovávaného by tieto vady mali byť spísané v darovacej zmluve. Z uvedeného však vyplýva, že nie je podstatné, či darca o daných veciach vedel alebo nie, podstatný je na základe logického a gramatického výkladu iba fakt, či na tieto vady upozornil. Právo vrátenia daru zo strany obdarovaného však zaniká v prípade, že darca na vady upozornil a obdarovaný o týchto vadách vedel a napriek tomu dar prijal. V takom prípade darca nie je oprávnený vrátiť dar a nie je možné využiť toto právne ustanovenie.


Vrátenie daru od obdarovaného zo strany darcu

Na druhej strane pomyselnej barikády stojí ten, kto dar obdarovanému daroval. Aj naňho sa vzťahuje určitá právna ochrana pred zneužitím a ďalšími faktormi. To v praxi upravuje § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza:

“Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.”

Ako je z uvedeného ustanovenia zákona zrejmé, zákonný dôvod na požiadanie daru späť od obdarovaného je jeho správanie voči darcovi alebo členovi darcovej rodiny. Ide napríklad o rôzne druhy schválností, hrubých urážok, fyzické násilie, nátlak, vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie a pod. Čo je dôležité však dôležité poznamenať, že zákonodárcovia jednoznačným spôsobom neurčujú o akého člena rodiny má ísť, prípadne, či sa ustanovenie vzťahuje napríklad na bratrancov, sesternice, či rôznych vzdialených príbuzných. Existuje právny názor, podľa ktorého by malo ísť o tzv. blízku osobu, resp. o príbuzného v priamom rade. To však v takomto prípade musí rozhodnúť súd.

Darovacia zmluva teda zaniká doručením požiadavky resp. výzvy na vrátenie daru obdarovanému, pričom nie je potrebné, aby táto výzva bola v písomnej forme. Obdarovaný je v takom prípade povinný vrátiť všetko, čo bolo predmetom darovacej zmluvy. Zložitejšia situácia však nastáva v prípade, že obdarovaný medzitým danú vec stratil, predal a pod. V takom prípade je povinný darcovi poskytnúť tzv. peňažnú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia sa, čo je ustanovené v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

O vrátenie daru však môže požiadať iba ten, kto dar poskytol darovanému. V prípade smrti darcu nie je možné domáhať sa vrátenia daru jeho dedičmi.


Mimosúdne riešenie sporu

Po výzve na vrátenie daru sa však veľmi často stáva, že protistrana odmietne daný dar vrátiť a začne pre to, aby sa tak stalo, robiť všetko možné, aj nemožné. Na druhej strane však stojí navrhovateľ, ktorý je v tomto prípade akousi slabšou stranou – nakoľko sa domáha vrátenia toho, čo mu patrilo na základe určitých faktov. Má, tak ako pri všetkom – dve riešenia. Prvou možnosťou je vyriešiť spor mimosúdnou cestou – mediáciou.

Práve táto možnosť je mnohokrát najlacnejšou a najrýchlejšou alternatívou. Je však závislá na ochote všetkých strán komunikovať a dospieť k vzájomnej dohode týkajúcej sa vrátenia daru. Naša mediačná prax hovorí o tom, že existuje približne až 80% pravdepodobnosť, že dôjde k vzájomnej dohode strán zúčastnených na mediačnom konaní.

Mediátor je pritom nezaujatou osobou, ktorý prostredníctvom rôznych mediačných techník dopomôže jednotlivým sporiacim sa stranám k tomu, aby sa vzájomne dokázali dohodnúť tak, aby boli spokojní všetci.


Súdne riešenie sporu

Spor môžete samozrejme riešiť aj formou súdneho rozhodnutia a to tak, že na protistranu podáte žalobu, ktorú odôvodníte nielen vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, ale zároveň sa zameriate na spísanie všetkých okolností, ktoré s prípadom súvisia. V takom prípade však vzhľadom na zložitosť sporu odporúčame využiť služby advokáta, ktorý prevezme celú agendu a bude vás na súde zastupovať.

Pri súdnom riešení sporu sa však obrňte nielen pevnými nervami a trpezlivosťou, ale predovšetkým aj finančnými prostriedkami. Len samotné podanie návrhu na súdne konanie vás totiž stojí nemalé peniaze, ak k tomu pripočítame trovy konania a právneho zastúpenia, suma môže byť naozaj vysoká. Ak sa však spor nepodarí vyriešiť formou mediácie, zrejme neostáva nič iné, ako riešiť prípad súdnou cestou. Výsledok však býva veľmi často neistý a pri rozhodovaní súdu si musíte byť vedomí, že ide o direktívne rozhodnutie v prospech jednej zo strán. A to ani nespomíname fakt, že takýto súd môže trvať celé roky.

Niekedy však v situáciách, kedy je napríklad obdarovávaný agresívny a dochádza aj k fyzickému násiliu, pravdepodobne neexistuje iná cesta, než žiadať ochranu svojich práv a záujmov prostredníctvom súdu.


Záver

Čo dodať na záver? Na vrátenie daru či už ako darca alebo ako obdarovaný máte právo. Musia  však byť naplnené určité dôvody, pre ktoré sa tohto vrátenia daru dovolávate, aby sa tým predišlo svojvôli a zabezpečil sa princíp právnej istoty oboch strán. Ak však už dôjde k sporu, určite odporúčame riešenie prostredníctvom mimosúdneho spôsobu, než sporového konania na súde. Ušetríte tým nielen podstatne veľkú časť svojho času, ale predovšetkým aj financií.

Mediácia a rozvod manželstva

Rozvod, aj napriek tomu, že je jednou z najtraumatickejších udalostí v živote človeka, je v dnešnej dobe čoraz bežnejší. Mediátor vás sám o sebe síce nemôže rozviesť, ale môže vám pomôcť vyriešiť mnohé dôležité otázky týkajúce sa porozvodového života. A tým aj zmierniť vaše utrpenie.

Na začiatok je potrebné povedať, že rozvod manželstva je tzv. “statusová vec”, čiže vec, pri ktorej sa mení váš osobný status. Tento status však podľa aktuálnej právnej úpravy môže zmeniť výhradne súd. Aj sudcovia sú však len ľudia a keď vidia, že rozvod nie je neodvratný, môžu do veci vstúpiť. Umožňuje im to aktuálna právna úprava tzv. Civilného sporového poriadku – v zmysle ustanovení § 170 ods. 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. je uvedené, že ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou. To znamená, že pred prvým pojednávaním môžu byť účastníci konania vyzvaní, aby sa zúčastnili na informatívnom stretnutí u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

Ak sa spor manželov nepodarí vyriešiť, vec sa vráti späť pred súd. Tým sa však úloha a práca mediátora nekončí, pretože obom sporiacim sa stranám dokáže pri rozvode výrazným spôsobom pomôcť.


Dôvody na rozvod

V bežnej praxi sa veľmi často stáva, že v dnešnej dobe sa ľudia domnievajú, že rozviesť sa môžu aj bez udania dôvodu. Nie je to tak celkom pravda. Rozvod sa síce začína podaním návrhu niektorým z manželov, počas súdneho procesu však sudca skúma, či sú vzťahy medzi manželmi vážne a trvalo rozvrátené. V prípade, že sú, manželstvo tak nemôže plniť svoj spoločenský účel a obnovenie spolužitia manželov je vylúčené.

Súd okrem iného skúma aj príčiny, ktoré viedli k rozvodu medzi manželmi a pri konečnom rozhodovaní na ne prihliada. Pokiaľ sa v manželstve narodili deti, prihliadne vždy aj na ich záujem. Súd rozhoduje autoritatívnym prístupom, a teda existuje veľký predpoklad, že jedna zo strán sa bude cítiť ukrivdená. A bohužiaľ, najviac na to doplácajú deti. Mediátori sú tu na to, aby pomohli nielen vám, ale aj vašim potomkom.

S rozvodom manželstva sa teda logicky vynára hneď niekoľko problémov, ktoré je potrebné riešiť ešte počas rozvodu, prípadne bezprostredne po ňom. Toto sú najčastejšie z nich:

Zánik BSM

Rozvodom manželstva zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len “BSM”). Zákon pritom upravuje základné princípy pri rozdelení BSM. V zmysle § 150 Zákona č. 40/1960 Zb. sa pri vysporiadaní BSM vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý má teda právo požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Prihliadať sa musí aj na potreby maloletých detí, ako aj na to, ako sa manželia starali o rodinu a spoločne nadobudli veci. Logicky sa preto berie zreteľ aj na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Vysporiadanie BSM však nie je vecou, ktorá by sa automaticky robila v rámci rozvodového konania. Súd väčšinou ponecháva vysporiadanie BSM na samostatné konanie. Zo zákona môže dôjsť k vysporiadaniu BSM tromi spôsobmi: 1. súdnym rozhodnutím, 2. uplynutím lehoty 3 rokov, 3. dohodou. Práve tretí spôsob je najvýhodnejšou formou vysporiadania BSM, a to aj napriek tomu, že sa exmanželia nevedia na začiatku dohodnúť.

So spísaním a uzavretím dohody v takom prípade dokáže pomôcť práve mediátor. Jednou z výhod práve tohto spôsobu je, že sa s protistranou nemusíte stretnúť. V prípade zároveň vystupuje mediátor ako tretia, nezávislá osoba, ktorá si dokáže udržať nadhľad. Vysporiadanie BSM je teda možné urobiť formou Mediačnej dohody podstatne rýchlejšie a lacnejšie, než v rámci ďalšieho dlhého súdneho konania.

Zverenie maloletých detí do starostlivosti

Ak sú v manželstve maloleté deti, súd upraví aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletým na čas po rozvode, najmä určí, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Ako sme už spomínali, to sa deje autoritatívnym spôsobom, kedy je víťazom zvyčajne len jeden z rodičov a ten druhý je nespokojný.

V tomto bode je však dôležité poznamenať, že súdne rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je možné nahradiť vzájomnou dohodou rodičov. Práve táto dohoda by sa mala uzatvárať s pomocou mediátora, ktorý je nielen právne ale aj odborne zdatný na jej vypracovanie.

Zároveň je potrebné poznamenať, že v prípade rozvodu môže súd rozhodnúť o obmedzení styku maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho úplne zakázať. Zrejme každý rodič v danej chvíli prežíva nepredstaviteľné pocity. Práve mediačná dohoda o úprave styku s maloletým dieťaťom, ktorá sa uzavrie prostredníctvom mediátora poskytuje menej traumatizujúce a zároveň rýchlejšie riešenie problému. V prípade, že by sa niektorý z rodičov obrátil v tejto veci na súd, zrejme by na nich čakal opätovný zdĺhavý súdny proces.

rozdelenie rodiny
Rozvod je veľmi traumatický hlavne pre deti. Pomôžte im ho prekonať ľahšie a dohodou s bývalým partnerom.
Obrázok od Gerd Altmann z Pixabay

Vyživovacia povinnosť

V rámci tohto spôsobu je možné prostredníctvom mediácie upraviť aj výšku vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletým deťom. V prípade, že určené výživné už nepostačuje (napr. kvôli neustále rastúcim cenám), má jeden z rodičov dve možnosti. Prvou je, že sa obráti na súd so žiadosťou o zvýšenie vyživného a opäť naňho čaká náročný proces. Druhou je naopak to, že sa pokúsi s bývalým partnerom/partnerkou dohodnúť mimosúdne, a to prostredníctvom mediácie. Táto možnosť sa zároveň odporúča ako lepšia alternatíva k súdnemu konaniu, keďže je finančne oveľa menej náročná. Nehovoriac o časovej úspore.

Vyživovacia povinnosť sa však nemusí týkať iba maloletých detí. Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sa sám uživiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa jeho schopností a možností. Ako sme uviedli vyššie, opäť je to prípad, ktorý je možné riešiť v rámci mediácie.


Hmotná núdza

Po rozvode sa môže stať, že sa jeden z partnerov sa ocitne v hmotnej núdzi. Tým pádom nie je schopný pokryť ani základné náklady nielen na súdne konanie, ale ani na mediáciu. Aj v tomto prípade vám však mediátor dokáže pomôcť. Ako na to? Je potrebné postupovať v zmysle Zákona č. 327/2005 Z. z o  poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.

V praxi to znamená, že dotyčný manžel sa musí najskôr obrátiť na Centrum právnej pomoci. To rozhodne o tom, či je tento prípad vhodný na mediáciu, resp. súdne konanie a odporučí vám aj miestne príslušného bydliska mediátora pre váš okres.


Záver

Nikto nechce prísť o svojho partnera – rozvod je jednoducho traumatizujúca skúsenosť. Ak už však k rozvodu dôjde, je dôležité pre vnútorný pokoj a vyrovnanosť oboch manželov, ale aj detí, snažiť sa minimalizovať škody. Mediátor vás síce rozviesť nedokáže, no dokáže vám pomôcť prekonať tie aspekty rozvodu, ktoré by bolestivý proces len naťahovali. Naša prax ukázala, že pri väčšine opisovaných prípadov dôjde vďaka kvalitnému mediátorovi k vzájomnej dohode.

Nevyplatenie mzdy a odstupného

Pri skončení pracovného pomeru sa občas stáva, že nedôjde k vyplateniu časti, prípadne celej mzdy za obdobie, ktoré zamestnancovi prináleží. Nevyplatenie mzdy a odstupného je jedným z najbežnejších konfliktov, ktoré môžu vzniknúť vo vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ. Vo svojej podstate je to konflikt, ktorý je úplne bežný, avšak bývalý zamestnanec ho musí so zamestnávateľom riešiť. Má na to hneď niekoľko možností.

Ako správne postupovať?

V zmysle § 129 ods. 1 Zákonníka práce je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

Riešenie mimosúdnymi prostriedkami – mediáciou

V prípade, že zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu, máme pre vás krátky návod, ako môžete pri jej získaní postupovať.
  • 1. Krok: Zamestnanec vyzve zamestnávateľa doporučeným listom na vyplatenie mzdy v určenej lehote.
  • 2. Krok: Ak zamestnávateľ napriek výzve svoje záväzky nesplní – môže zamestnanec využiť služby mediátora. Cestou mediácie sa pokúsi vzájomnou dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom docieliť dohodu o vyplatenie mzdy v zmysle Zákona o mediácii. Mediačná prax nám ukazuje, že skúsený mediátor dokáže spor vyriešiť už v tomto bode.
  • 3. Krok: Pokiaľ bola mediácia neúspešná, zamestnanec zašle doporučeným listom tzv. predžalobnú výzvu na vyplatenie mzdy v určenej lehote. V predžalobnej výzve je vhodné uviesť, že v prípade nevyplatenia mzdy bude nasledovať podanie trestného oznámenia. S tým súvisí upozornenie na podanie platobného rozkazu, vymáhanie dlžnej mzdy súdnou cestou a podanie podnetu na príslušný inšpektorát práce.
  • 4. Krok: Ak zamestnávateľ ani v tomto bode dobrovoľne nesplní svoj záväzok, neostáva zamestnancovi nič iné, ako pristúpiť k súdnemu riešeniu sporu.

Riešenie prostredníctvom súdneho konania

Je dôležité poznamenať, že ak sa zamestnanec rozhodne riešiť nevyplatenie mzdy súdnou cestou, mal by sa obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti. Väčšina pracovných sporov môže trvať dlhé mesiace, až roky. V prípade, že ste závislý od nevyplatenej mzdy, určite vám to zo zlej situácie nepomôže. Keďže však mimosúdne riešenie sporu zlyhalo, bývalému zamestnancovi neostáva nič iné. Aj v tomto prípade odporúčame postupovať v niekoľkých krokoch:
  • 1. Krok: Zamestnanec musí podať trestné oznámanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu Nevyplatenia mzdy a odstupného. To sa robí na základe ustanovení § 214 Zákona č. 300/2005 Z.z. – Trestného zákona. Skutková podstata je definovaná nasledovne: “Kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.”
  • 2. Krok: Zamestnanec podá na súd návrh na vydanie platobného rozkazu. V prípade, že s ním zamestnávateľ nebude súhlasiť, musí podať voči rozkazu odpor v stanovenej lehote.
  • 3. Krok: Zamestnanec je oprávnený podať podnet na príslušný inšpektorát práce. Inšpektorát práce síce nemá oprávnenie vymôcť pre zamestnanca dlžnú sumu, avšak môže pristúpiť ku kontrole. Minimálne takýmto podnetom pomôžete iným, aby sa v budúcnosti neocitli vo vašej koži.
 
nevyplatenie mzdy a odstupneho
Riešenie nevyplatenia mzdy a odstupného súdnou cestou môže byť zdĺhavé. Ak však zlyhá mimosúdne riešenie, je to jediná cesta, ako sa k svojej mzde dostať.

Niekoľko praktických upozornení

Dôležité je si uvedomiť, že pokiaľ vám zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady atď., nemusíte preňho ďalej pracovať. V tomto bode je potrebné argumentovať ustanoveniami § 69 ods. 1 písm. b) Zákona č. 311/2001 Z. z. – Zákonníka práce. Toto ustanovenie uvádza: “Zamestnanec môže pracovný pomer skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.” Ak sa rozodnete skončiť pracovný pomer, máte prirodzene nárok na náhradu mzdy. Ide o sumu vášho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Dôležité je však upozorniť na fakt, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa musí uskutočniť v platnej lehote. Zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca, odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. V praxi to znamená, že ak vám od momentu, kedy ste sa dozvedeli o nevyplatení mzdy zamestnávateľ nevyplatí mzdu, vaše právo na okamžité skončenie pracovného pomeru zaniká.

Záver

Nevyplatenie mzdy a odstupného je prirodzene veľmi nepríjemná situácia, ktorú však musíte riešiť. Ak sa už do nej raz dostanete, odporúčame vám, aby ste sa pokúsili najskôr využiť všetky možnosti mimosúdneho riešenia sporu. V praxi platí, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Pokiaľ sa dve strany chcú dohodnúť, ale nevedia si prísť na meno, najlepšou formou riešenia je mediácia. Ak ani to nepomôže, neostáva vám nič iné, než sa obrátiť na súd. Ten môže a nemusí rozhodnúť vo váš prospech, v závislosti od rôznych okolností.

Ako riešiť klebety a ohováranie?

Klebety a ohováranie je niečo, čo nahnevá asi každého. Asi každý z nás už niekedy v živote zažil situáciu, kedy sa stal terčom ohovárania alebo zažil, keď niekto iného ohováral. Pravdou je, že každá takáto skúsenosť je maximálne nepríjemná. Vo väčšine prípadov však mnohí netušia, ako sa voči takýmto konkrétnym činom iných jedincov efektívne brániť. V nasledujúcich riadkoch vám vysvetlíme, ako je možné riešiť takto vzniknutý spor k všeobecnej efektivite.

 


Možnosti riešenia

Vo všeobecnosti existuje niekoľko rôznych riešení, ako sa s klebetami a ohováraním vysporiadať. Niekedy postačí, ak dotyčného konfrontujete, prípadne upozorníte, že o jeho aktivitách viete. V prípade, že to nepomôže, existuje niekoľko spôsobov, ako vec vyriešiť:

  1. Riešenie prostredníctvom mediácie.
  2. Podanie oznámenia o spáchaní priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na polícii.
  3. Podanie žaloby na súde.

Pravdou je, že v prípade druhej a tretej možnosti sa musíte obrniť trpezlivosťou a častokrát aj právnym zástupcom, aby ste danú vec vyriešili. Veľmi ľahko sa môže stať, že termín pojednávania bude určený až o niekoľko mesiacov neskôr. Zároveň prípadné priestupkové konanie na príslušnom okresnom úrade situáciu nevyrieši a problémy aj napriek tomu pretrvávajú.

V rámci tohto článku sa preto zameriame na prvý zo spôsobov, a teda riešenie sporu, resp. ohovárania a klebiet prostredníctvom mediácie. Dôležité je si uvedomiť, že šírenie klebiet upravuje spôsob, akým sa správame v našom každodennom živote. Ovplyvňuje to v konečnom dôsledku naše rozhodovanie a častokrát sme po prvotnej negatívnej skúsenosti viac náchylní k tomu byť v rozhodnutiach opatrnejší, resp. spochybňovať samého seba.

Samozrejme, ohováranie v zamestnaní, v škole alebo v kolektíve nie je nič iné ako manifestácia moci zo strany niekoho iného. Ak tomu venujeme zvýšenú pozornosť, pochopíme, čo sa snaží dotyčný svojimi klebetami dosiahnuť. Často sa pri klebetách zamýšľame nad tým, prečo to dotyčný robí a snažíme sa pochopiť jeho pohnútky. Tie sú však vo svojej podstate vo veľkej miere prejavom sebectva, a preto si musíme uvedomiť, že dotyčnému ide väčšinou o jeho vlastný prospech.


Právna úprava

Pri riešení klebiet či ohovárania je potrebné vedieť, že takéto konanie nie je v súlade s právnym poriadkom. Keďže právna úprava je pomerne pestrá, vyberieme kľúčové časti.

Ohováranie a klebety ako priestupok

V prvom rade nie je ohováranie či klebetenie o inom v súlade so Zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len “Priestupkový zákon”). V rámci § 49 ods. 1 pís. a je uvedené “Priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.

Toto je, samozrejme, len jedna časť a v rámci ohovárania sa vieme oprieť aj o ďalšie ustanovenia priestupkového zákona. V praxi je tu napr. § 49 ods. 1 pís. d), kde sa uvádza: “Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie (…) , nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.“.

Tieto priestupky sú v rámci zákona riešené pred miestne príslušným okresným úradom v tzv. správnom konaní. V týchto prípadoch je možné páchateľovi priestupku iba uložiť pokutu vo výške od 33 eur do 99 eur. Uloženie pokuty však váš problém nerieši. Prax nám ukazuje, že vo väčšine priestupkových konaní sa po uložení pokuty konflikt nekončí, ale naopak dochádza k jeho eskalácii. To je zapríčinené nízkym trestom a represiami zo strany správnych orgánov.

Ohováranie a klebety ako trestný čin

Pokiaľ k eskalácii konfliktu dochádza aj naďalej, občan má právo brániť sa v trestnom konaní. To veľmi konkrétne upravuje Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a to definíciou skutkovej podstaty ohovárania: “Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“, pričom Trestný zákon presne upravuje výšky trestu podľa osobitných situácií.

Právna prax však ukazuje, že samotné dokazovanie pred súdom v týchto prípadoch je veľmi zložité, a to najmä z dôvodu neochoty svedkov, strachu z narušenia komunitných vzťahov a pod. Zároveň je dôležité podotknúť, že takýto proces by sa mohol vliecť dlhé roky s neistým výsledkom pre všetky zúčastnené strany. V tomto bode je potrebné zdôrazniť, že súdne konanie je spoplatnené a už len pri podávaní návrhu je potrebné, aby navrhovateľ zaplatil tzv. súdny poplatok vo výške 66 eur.

Ochrana osobnosti

Zároveň je poškodený oprávnený podať aj Žalobu na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka v zmysle § 11: “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.” a zároveň v zmysle § 13 ods. 1 “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“. Súdy vám teda priznávajú ako fyzickej osobe právo na súdnu ochranu voči tým konaniam, ktoré zasahujú do vašej cti, a to konaním na súde a domáhaním sa upustenia od neopráveného zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Pri súdnom konaní je dôležité upozorniť na to, že  zákon tu poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť. Zákon chráni fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé tvrdenia, tvrdenia znižujúce mravný profil fyzickej osoby, jej vlastnosti, zmýšľanie a správanie), a to bez rozdielu, akými prostriedkami k nemu dôjde (slovom, obrazom a akýmkoľvek iným konaním). Málokedy sa však stáva, že proces sa v týchto prípadoch končí v prvostupňovom konaní a vo väčšine prípadov nasleduje odvolanie na príslušnom krajskom súde. Ak počítate teda s tým, že súd vyrieši váš problém rýchlo a lacno, môžete na to zabudnúť.

Dôležité je poznamenať, že súdne konania v týchto sporoch sa viažu na súdne poplatky, právne zastupovanie atď. (tzv. trovy konania), ktoré vás môžu výjsť až na tisíce eur a roky strávené na súdnych pojednávaniach.


Prečo je výhodné riešiť klebety a ohováranie mediáciou?

Základnou výhodou mediácie je jej rýchlosť. V zmysle Zákona č. 420/2004 o mediácii § 14 ods. 8 sa mediácia končí uplynutím 90 dní v prípade mediácie spotrebiteľského sporu a v ostatných prípadoch uplynutím šiestich mesiacov od začatia mediácie. Keďže klebety a ohováranie nie sú spotrebiteľským sporom, mediácia sa skončí najneskôr do polroka. Mediačná prax však v mnohých prípadoch ukazuje, že práve tieto prípady sú riešiteľné na prvom, resp. druhom mediačnom sedení, čo môže byť v praxi do jedného až dvoch týždňov.

Ďalšou výhodou okrem časovej úspory je aj finančná úspora. Ako sme spomínali, v prípade súdneho konania môže ísť až o tisícky eur. V rámci mediácie obvykle ide o podstatne nižšie sumy, ktoré dosahujú iba zlomok nákladov, ktoré by stranám vznikli pred súdom. Keďže na mediácii sa obe strany zúčastňujú dobrovoľne, je predpoklad, že si rozdelia aj náklady, ktoré vzniknú mediáciou.

Poslednou, avšak nie najdôležitejšou výhodou mediácie je mlčanlivosť a neverejnosť konania. Zatiaľ čo pri súdnom konaní sa na hádkach môžu prísť zabaviť aj vaši neprajníci, na mediácii sa zúčastňujú iba dotknuté osoby. Mediácia je neverejná. Dôležitým aspektom mediácie je však aj fakt, že všetky zúčastnené strany, a teda nielen mediátor, ale aj rozhádané osoby, majú v zmysle § 5 Zákona č. 420/2004 o mediácii povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s mediáciou.


Záver

Aj napriek tomu, že klebety a ohováranie sú bežnou súčasťou života, netreba sa báť voči nim efektívne brániť. Určitú formu obrany preto predstavuje súdne konanie, ktoré je však zdĺhavé a finančne náročné. Ideálnou alternatívou je v tom prípade mediácia. Tá vám nielen poskytne časovú a finančnú úsporu, ale zároveň aj dôvernosť. Na to, aby sa však problém vyriešil touto cestou, musí byť vôľa a ochota oboch strán.

Aký je rozdiel medzi právnikom a advokátom?

V bežnom živote sa veľmi často stretávame s používaním pojmu právnik a advokát ako vzájomných synoným. Nie je tomu však tak a tieto termíny sú od seba značne rozdielne. Preto sa skúsme pozrieť na to, kto je vlastne kto… a že existuje celé spektrum právnikov, o ktorých laici väčšinou ani len netušia.

Druhy právnických povolaní

Je to rovnako ako s podnikaním – každý živnostník je podnikateľ, no nie každý podnikateľ je živnostník. Podobná rovnica platí aj pre vzťah právnik / advokát. Každý advokát je právnikom, no nie každý právnik je advokátom. Odhliadnuc od toho faktu, že v tejto časti sa bavíme len o advokátoch, treba si uvedomiť, že existuje celé spektrum právnických povolaní, nielen výkon advokácie – hoci je najlukratívnejší.

S tým súvisia aj rôzne druhy právnických povolaní, ktoré môže právnik vykonávať. Medzi ne patria hlavne:

  • advokát
  • notár
  • exekútor
  • mediátor
  • probačný a mediačný úradník
  • vyšší súdny úradník
  • prokurátor
  • sudca
  • rozhodca

Kto je to právnik?

Právnik je ten, kto ukončil vysokoškolské štúdium na niektorej z právnických fakúlt na Slovensku v štúdijnom odbore právo, alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Vysokoškolské štúdium v Slovenskej republike sa končí na všetkých fakultách s titulom magister (Mgr.), pričom je možné, aby si ho právnik rozšíri ešte o akademický titul doktora práv prostredníctvom rigoróznej skúšky za ktorej úspešné absolvovanie mu je priznaný titul doktor práv (JUDr.). Rigorózne konanie spočíva vo vypracovaní písomnej rigoróznej práce a následne sa podrobí štátnej skúške zo zvoleného právneho odboru.

Právnici, advokáti, notári, exekútori, sudcovia či prokurátori sú reprezentanti právnických profesií, pričom v prvom rade musia byť povinne právnikmi. Ide o druhy právnikov, ktorí musia mať povinne dosiahnuté aspoň vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a teda ukončené magisterské štúdium na právnickej fakulte. Absolvovanú rigoróznu skúšku však mať nemusia. Na výkon svojich profesií však musia spĺňať ďalšie prísne podmienky ustanovené osobitnými predpismi. Medzi ne patria napríklad bezúhonnosť, vek, úspešné zloženie požadovaných skúšok, registrácia v konkrétnej profesijnej komore, koncipientská prax a podobne.

Situácie, kedy vás môže pred súdom zastupovať právnik presne ustanoví zákon a takéto zastupovanie sa môže robiť spravidla v občianskych veciach, alebo správnych konaniach, kedy právnik vystupuje v úlohe splnomocneného zástupcu či už podľa občianskeho alebo podľa správneho práva. Rovnako je to aj v prípade zastupovania pred súdom rôznych právnických osôb ako sú napríklad podnikoví právnici.


Kto je to advokát?

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.)

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Hlavnou výsadou advokáta je to, že môže byť obhajcom v trestných konaniach (to obyčajný právnik v žiadnom prípade nemôže). Vďaka tomu tým pomáha k uplatňovaniu ústavou garantovaných práv fyzických osôb na právo na obhajobu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.