Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.


Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.


Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Aj z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.


Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie a jeho účinnosť bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8. V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať – to sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov do rúk fyzických osôb, kde je spravidla uvedený aj ich dátum narodenia, či adresa. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.


Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť aj laický aspekt na základe ktorého často dokážu fungovať a pracovať orgány samosprávy. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať a je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami, ktoré sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

Úloha sudcov a sudkýň pri zlepšovaní rodinnoprávnej agendy je nezastupiteľná

Nájsť účinný spôsob a prísť s konkrétnymi opatreniami pre zlepšenie procesov v rámci rodinnoprávnej agendy na súdoch považujeme za veľmi dôležité a intenzívne  pracujeme na zavádzaní nového prístupu k súdnym sporom s maloletými. Nastavovať tento nový prístup môžeme najmä vďaka sudcom a sudkyniam, ktorí sa agende venujú a prinášajú potrebné, konkrétne vstupy a skúsenosti z praxe, ako aj vďaka spolupracujúcim odborníkom a odborníčkam z radov mediátorov a psychológov.

V závere minulého týždňa sme podporným pracovným stretnutím pre sudcov a sudkyne z pilotných súdov zavádzajúcich multidisciplinárny prístup v poručenskej agende a sudcov a sudkyne zo súdov, ktoré sa o tento nový prístup zaujímajú, uzavreli ročný cyklus podpory pre súdy v tejto problematike realizovaný v spolupráci s Nadáciou Zastavme korupciu. Ďakujeme sudcom a sudkyniam, s ktorými sme mali možnosť sa stretávať, za záujem, energiu, odbornosť a zápal pre zlepšovanie procesov v náročnej oblasti poručenskej agendy.

Treba povedať, že len vďaka spolupráci so sudcami, sudkyňami ako aj vyššími súdnymi úradníkmi a úradníčkami venujúcimi sa tejto agende a spolupracujúcim odborníčkam z radov mediátorov a psychológov mohla vzniknúť nová metodika  tzv. multidisciplinárneho prístupu v poručenskej agende inšpirovaná tzv. Cochemskou praxou. Obsah metodiky vychádza z činnosti pracovnej skupiny pre rodinnoprávnu agendu v projekte AUDIT, ktorá má za cieľ zlepšiť priebeh súdnych konaní  v prípadoch, týkajúcich sa práv a povinností rodičov k deťom a súčasne zo skúseností a z pripomienok od odborníkov, ktorí boli zapojení do riešenia poručenskej agendy multidisciplinárnym prístupom a ktorí rovnako významne prispeli pri tvorbe tejto metodiky. Uvedená pracovná skupina začala svoju činnosť už v roku 2018  a okrem zástupcov ministerstva spravodlivosti sa stretnutí zúčastňovali sudcovia, vyšší súdni úradníci, zástupcovia Ústredia práce, soc. vecí a rodiny a úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, zástupcovia psychológov a odborníkov na duševné zdravie, mediátorov, advokátov a iní zástupcovia odbornej verejnosti. Posledný rok sa do spolupráce na kvalitnej podpornej metodike pripojila Nadácia Zastavme korupciu. Verejnosti bude metodika predstavená po odsúhlasení zástupcami pilotných súdov v rámci pracovnej skupiny a zakomponovaní navrhnutých zmien. Všetkým zúčastneným odborníčkam a odborníkom ďakujeme a tešíme sa z výsledku spoločnej práce.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Korupcia na Slovensku klesá…

​Podľa Globálneho barometra korupcie si až 39% Slovákov myslí, že miera korupcie v našej krajine klesá.

Z prieskumu organizácie Transparency International, ktorá ho od októbra do decembra 2020 robila na vzorke viac ako 40-tisíc ľudí v 27 členských krajinách EÚ vyplynulo, že počas roka poznačeného koronakrízou sa takmer vo všetkých 27 členských štátoch EÚ zhoršilo vnímanie korupcie (v európskom priemere až o 32 %). Najhoršie na tom bol Cyprus (65 %), Slovinsko (51 %) a Bulharsko (48 %). Naopak Slovensko sa zaradilo medzi tri krajiny, kde sa miera vnímania korupcie zhoršila najmenej: Fínsko (16 %), Estónsko (18 %) a Slovensko (19 %). Až 39 % Slovákov si zároveň myslí, že miera korupcie v našej krajine klesá. Veríme, že za týmto umiestnením sú aj kroky vlády v boji proti korupcii a reformné zmeny v justícii, ktoré práve v pandemickom roku presadilo ministerstvo spravodlivosti. 

Analýza dát z vyše 100 krajín potvrdzuje dlhodobý pozitívny trend v oblasti malej korupcie. Pokiaľ ide o Slovensko, k úplatku sa anonymne priznalo necelých 11% Slovákov, ktorí prišli za posledný rok do kontaktu s verejnými inštitúciami. Pri využívaní osobných známostí má z krajín V4 Slovensko najnižší podiel (26%) ľudí, ktorí niečo vybavujú na úradoch cez konexie.

Globálny barometer korupcie organizovaný Transparency International je jediný celosvetový prieskum názorov a skúseností verejnosti s korupciou. Na Slovensku sa tento prieskum uskutočnil prvýkrát v roku 2010. Dáta z ostatného prieskumu boli na Slovensku zbierané počas októbra a novembra 2020 na vzorke 2001 respondentov. Prieskum s ďalšími dátami je zverejnený TU


Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Na získanie e-podpisu bez výmeny občianskeho preukazu zostáva pár dní

Ministerstvo vnútra opakovane upozorňuje, že ak plánujete v dohľadnej dobe využívať elektronický podpis, je potrebné si do 25. júna zabezpečiť certifikáty pre jeho vytváranie. Po tomto dátume v prípade potreby e-podpisu budete musieť požiadať o vydanie nového občianskeho preukazu.

Dôvodom je, že MV SR začína vydávať občianske preukazy s novým čipom, keďže doterajšiemu 26. júna 2021 končí 5-ročná certifikácia. Doklady vydávané po 26. júni budú mať implementovaný nový čip /CardOS DI V5.4 QES Version 1.0./.

Certifikáty pre elektronické podpisy na súčasných dokladoch vydané do 25. júna však na základe rozhodnutia NBÚ bude možné používať až do konca roku 2022.

Občan, ktorý si do 25. júna nezabezpečí nahratie certifikátov, môže svoj občiansky preukaz samozrejme používať aj naďalej, môže sa s ním aj prihlasovať do elektronických služieb – certifikácia sa vzťahuje len na e-podpis, autentifikačná /prihlasovacia/  funkcia občianskeho preukazu BOK-om zostáva zachovaná.

Ako získať certifikáty pre e-podpis?

O certifikáty možno požiadať na ktoromkoľvek oddelení dokladov, avšak ide to aj online z pohodlia domova.

Základom je mať aktivovaný občiansky preukaz – teda mať bezpečnostný osobný kód /BOK/, potrebný na prihlasovanie. Ak váš občiansky preukaz aktiváciu nemá, urobia vám ju na počkanie na ktoromkoľvek oddelení dokladov. V prípade, že ste prihlasovací BOK zabudli či zablokovali, takisto vám ho bezplatne obnovia. BOK z bezpečnostných dôvodov nemožno aktivovať ani obnovovať cez internet.

Pokiaľ ste elektronické funkcie vášho aktivovaného OP dosiaľ nevyužili, odporúčame portál www.slovensko.sk a to priamo rubriku AKO ZAČAŤ. Nainštalujete si všetky potrebné ovládače k občianskemu preukazu, a to podľa vášho operačného systému, ktorý portál automaticky zistí.

Jedným z týchto ovládačov je Aplikácia pre eID, ktorá sa spúšťa pri každom prihlasovaní pomocou BOK. Práve táto aplikácia umožňuje zaviesť do čipu kvalifikovaný certifikát pre e-podpis online cez internet.

Po prihlásení občianskym preukazom zadaním BOK Aplikácia pre eID automaticky zistí stav certifikátov – ak ich používateľ nemá, alebo sú neplatné, ponúkne ich vydanie.

Nahratie certifikátov  na čip občianskeho preukazu prebehne cez zabezpečený komunikačný kanál: sami si nastavíte PIN k elektronickému podpisu a tiež PUK, pomocou ktorého v prípade potreby dokážete PIN odblokovať. Systém vám v ďalších krokoch vydá tri typy certifikátov:

  • kvalifikovaný certifikát pre e-podpis budete používať pri podpisovaní v elektronickom prostredí,
  • certifikát pre vytváranie zdokonaleného e-podpisu;
  • šifrovací certifikát, ktorý využijete na dešifrovanie komunikácie určenej výhradne vám.

Svojpomocné získanie certifikátov online trvá asi 15-20 minút, túto službu každý týždeň využije asi 2000 osôb.

Certifikáty pre elektronický podpis Slovenská republika, na rozdiel od iných krajín, vydáva občanom i cudzincom registrovaným na Slovensku bezplatne. V súčasnosti ich môže používať takmer pol milióna Slovákov a takmer 7 000 cudzincov.

Kvalifikovaný elektronický podpis plnohodnotne nahrádza v prostredí e-Governmentu klasický vlastnoručný podpis v štandardnom papierovom či osobnom styku s úradmi. Okrem času sa jeho používaním ušetrí na správnych poplatkoch – pri použití e-služby správne poplatky klesajú o polovicu /najviac však do výšky 70 eur/.


Článok bol pôvodne vypracovaný ako tlačová správa Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v dvoch prípadoch týkajúcich sa neprimeranej dĺžky konania

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudky v prípadoch Raticová proti Slovenskej republike a Šárnik proti Slovenskej republike. Sťažovatelia sa sťažovali na porušenie ich práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote. ESĽP v oboch prípadoch skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

​V prípade Raticová proti Slovenskej republike sa sťažovateľka sťažovala na neprimeranú dĺžku exekučného konania. Sťažovateľka sa so sťažnosťou najprv dvakrát obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Prvá ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Na základe druhej ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľky a priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR. ESĽP sa nestotožnil s tvrdením vlády, že sťažovateľka stratila status poškodenej osoby. Vzal do úvahy, že exekučné konanie prebiehalo viac ako 11 rokov. Dospel k záveru, že v posudzovanom prípade bola dĺžka konania neprimeraná a konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP priznal sťažovateľke sumu 5 200 EUR za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu a sumu 250 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.

V prípade Šárnik proti Slovenskej republike sťažovateľ namietal neprimeranú dĺžku trestného konania, ktoré bolo vedené vo veci jeho obvinenia zo zavinenia dopravnej nehody a spôsobenia škody na zdraví. Sťažovateľ sa so sťažnosťou na dĺžku konania obrátil najprv na ústavný súd, ktorý ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá tvrdila, že celková dĺžka konania 4 roky a 7 mesiacov nepredstavovala porušenie požiadavky primeranej lehoty a poukazovala na to, že konanie skončilo krátko po rozhodnutí ústavného súdu. ESĽP dospel k záveru, že dĺžka konania bola neprimeraná a konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľovi priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 2 600 EUR.

Článok bol pôvodne vypracovaný ako tlačová správa Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a zverejnený na webe príslušného ministerstva – https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=3412

Poslanci schválili novelu upomínacieho konania, ktorá zlepšuje prístup spotrebiteľov k spravodlivosti

Prístup k spravodlivosti pre spotrebiteľov sa zlepší. Poslanci parlamentu definitívne odobrili novelu upomínacieho konania, ktorú predložila ministerka spravodlivosti M. Kolíková. Schválená právna úprava zefektívňuje pravidlá, ktoré sa zameriavajú na kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Cieľom je zjednotiť rozhodovaciu prax súdov a tiež zabrániť rozdielnemu posudzovaniu  neprijateľnosti podmienok.
Ak žalovaný dnes podáva odpor proti platobnému rozkazu, musí byť vecne odôvodnený. Odpor teda musí spočívať v uvedení argumentov, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok, pripojení listín, na ktoré sa odvoláva a označení dôkazov, ktorými sa majú preukázať tvrdenia žalovaného. Môže teda nastať situácia, keď spotrebiteľ v dôsledku relatívne krátkeho času na vyhľadanie právnej pomoci si sám na základe svojich znalostí práva vyhotoví odpor, ktorý bude nedostatočne odôvodnený. Podľa procesných predpisov to môže znamenať rozhodnutie súdu o odmietnutí odporu.

Ministerstvo spravodlivosti pod vedením M. Kolíkovej preto pripravilo zmenu právnej úpravy upomínacieho konania podľa zákona o upomínacom konaní a konania o platobnom rozkaze podľa Civilného sporového poriadku. Súd bude mať povinnosť prihliadať na postavenie žalovaného ako spotrebiteľa pri vecnom odôvodnení odporu a v dôsledku uvedeného posudzovať vecné odôvodnenie odporu miernejšie.

Upomínacie konanie a konanie o platobnom rozkaze podľa Civilného sporového poriadku sú skrátené konania, v ktorých rozhodnutie vydáva predovšetkým vyšší súdny úradník. Návrhom zákona sa zabezpečuje, aby bol jednoznačnejšie vyjadrený vzťah sudcu a vyššieho súdneho úradníka pri posudzovaní spotrebiteľskej zmluvy alebo zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou s ohľadom na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. Ak ide o spotrebiteľskú zmluvu a zmluvné podmienky, ktoré ešte neboli v predchádzajúcich konaniach posudzované sudcom, je potrebné, aby sa súdny úradník pred rozhodnutím so sudcom poradil. Povinnosťou sudcu, pri ktorom vyšší súdny úradník pôsobí, bude tiež kontrola plnenia povinností vyššími súdnymi úradníkmi vo vzťahu k normám, ktorých cieľom je zabraňovať uplatňovaniu neprijateľných zmluvných podmienok voči spotrebiteľom.

Právnou úpravou sa tak  zefektívni kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré doposiaľ neboli posudzované v súdnom konaní sudcom tak, aby sa zabránilo ich súvislému uplatňovaniu a zároveň sa zlepší prístup k spravodlivosti pre spotrebiteľov.

Právna úprava má byť účinná od 1. júla 2021.


Článok bol pôvodne vypracovaný ako tlačová správa Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a zverejnený na webe príslušného ministerstva – https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=3362

(Foto: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky)

Prístup spotrebiteľov k spravodlivosti sa zlepší

Prístup k spravodlivosti pre spotrebiteľov sa zlepší. Právnou úpravou, ktorú dnes na návrh ministerky spravodlivosti M. Kolíkovej schválila vláda, sa zefektívnia pravidlá, ktoré sa zameriavajú na kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Cieľom je zjednotiť rozhodovaciu prax súdov a tiež zabrániť rozdielnemu posudzovaniu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Ak žalovaný dnes podáva odpor proti platobnému rozkazu, musí byť vecne odôvodnený. Odpor teda musí spočívať v uvedení argumentov, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok, pripojení listín, na ktoré sa odvoláva a označení dôkazov, ktorými sa majú preukázať tvrdenia žalovaného. Môže teda nastať situácia, keď spotrebiteľ v dôsledku relatívne krátkeho času na vyhľadanie právnej pomoci si sám na základe svojich znalostí práva vyhotoví odpor, ktorý bude nedostatočne odôvodnený. Podľa procesných predpisov to môže znamenať rozhodnutie súdu o odmietnutí odporu.

Ministerstvo preto pripravilo zmenu právnej úpravy upomínacieho konania podľa zákona o upomínacom konaní a konania o platobnom rozkaze podľa Civilného sporového poriadku. Súd bude mať povinnosť prihliadať na postavenie žalovaného ako spotrebiteľa pri vecnom odôvodnení odporu a v dôsledku uvedeného posudzovať vecné odôvodnenie odporu miernejšie.

Upomínacie konanie a konanie o platobnom rozkaze podľa Civilného sporového poriadku sú skrátené konania, v ktorých rozhodnutie vydáva predovšetkým vyšší súdny úradník. Návrhom zákona sa zabezpečuje, aby bol jednoznačnejšie vyjadrený vzťah sudcu a vyššieho súdneho úradníka pri posudzovaní spotrebiteľskej zmluvy alebo zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou s ohľadom na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. Ak ide o spotrebiteľskú zmluvu a zmluvné podmienky, ktoré ešte neboli v predchádzajúcich konaniach posudzované sudcom, je potrebné, aby sa súdny úradník pred rozhodnutím so sudcom poradil. Povinnosťou sudcu, pri ktorom vyšší súdny úradník pôsobí, bude tiež kontrola plnenia povinností vyššími súdnymi úradníkmi vo vzťahu k normám, ktorých cieľom je zabraňovať uplatňovaniu neprijateľných zmluvných podmienok voči spotrebiteľom.

Právnou úpravou sa tak  zefektívni kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré doposiaľ neboli posudzované v súdnom konaní sudcom tak, aby sa zabránilo ich súvislému uplatňovaniu a zároveň sa zlepší prístup k spravodlivosti pre spotrebiteľov.

Ak Národná rada SR právnu úpravu schváli, má byť účinná od 1. júla 2021.


Článok bol pôvodne vypracovaný ako tlačová správa Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a zverejnený na webe príslušného ministerstva –https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=3224

Sused vypína kúrenie

S príchodom zimného vykurovacieho obdobia sa čoraz častejšie stretávame s veľmi nepríjemným javom v bytových domoch, keď sused vypína kúrenie, alebo radiátory. To spôsobuje veľké problémy ostatným vlastníkom, ktorí v dôsledku toho pociťujú väčšiu zimu v svojich bytoch. Ako si poradiť s takýmto susedom?

Počas vykurovacej sezóny sa obyvatelia bytov dopúšťajú dvoch extrémov – jedným z nich je vykurovanie domácností nad 25 stupňov, druhým zas úplné vypínanie radiátorov na dlhší čas, či nezapínanie kotlov. Jednoduchá fyzika hovorí o tom, že teplo nezostáva na mieste, ale prestupuje cez steny, stropy či podlahy do okolitých domácností.

Nejde pritom o jav, ktorý by sa týkal iba bytových domov, kde je spoločné vykurovanie prostredníctvom centrálnej kotolne. Bežne sa vyskytuje aj pri tzv. samostatnom vykurovaní, kedy má každý zo susedov kotol vo svojom byte.


Keď kúri len jeden sused

Vo Vysokých Tatrách, ako aj v ďalších rekreačných strediskách, kde vznikajú tzv. “víkendové” alebo “apartmánové” byty dochádza však k ďalšiemu extrému. Mnohé z týchto bytov sú obývané ľuďmi, ktorí v nich reálne strávia iba niekoľko dní, prinajlepšom niekoľko víkendov do roka. Počas obdobia, kedy v bytovom dome nie sú nielenže vypínajú radiátory, ale v mnohých prípadoch aj kotol. Vtedy dochádza k situácii, kedy ani len “netemperujú” svoj vlastný byt, pretože žiadna právna úprava im to neprikazuje.

V tomto bode je dôležité poznamenať, že výrazný rozdiel je medzi vykurovaním cez ústrednú kotolňu a samostatným vykurovaním. Laicky povedané, pri ústrednom vykurovaní je teplo vedené do radiátorov cez steny a dochádza aspoň k ich čiastočnému vykurovaniu. Pri samostatnom vykurovaní však prichádza problém v podobe absencie jedného centrálneho kotla a prítomnosti viacerých “osobných kotlov”, ktoré sú plne v kontrole jednotlivých vlastníkov.

Ak sa tí rozhodnú pre jeho vypnutie, nastáva veľmi zložitá situácia – nedochádza k prirodzenému prestupu tepla medzi domácnosťami a tým pádom na nezodpovedných víkendových majiteľov doplácajú iba tí, ktorí tam bývajú celoročne, resp. dlhodobo. Na ich úkor musia totiž zvýšiť vykurovanie svojho priestoru, tak aby vyhriali aj susediace steny, podlahu, či strop. Ak máte hneď niekoľko takýchto susedov, ktorí (ne)vykurujú, máte o starosť postarané. Stav, keď sused vypne kúrenie a ušetrí na kúrení, musia prakticky na kúrení zaplatiť tí, ktorí tam žijú svoj bežný každodenný život. Trochu nefér, že?


Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni

Vyhláška o rozpočítavaní nákladov na teplo odporúča pomer základnej a spotrebnej zložky 60 ku 40. Avšak vlastníci bytov sa môžu dohodnúť na tom, že tento pomer môžu zmeniť podľa vlastného uváženia. Aj napriek tomu, že spomínaných 60/40 je ten najoptimálnejší pomer pre každú budovu, mnohí vlastníci začali hľadať spôsoby, ako svoje náklady na byt, ktorý využívajú len víkendovo znížiť. A práve preto sa deje to, že sused vypína kúrenie.

Veľmi často preto dochádza k takým úpravám pomeru, pri ktorom dominuje tzv. “spotrebná zložka” v domnení, že je to spravodlivejšie. Spravodlivejšie v tom zmysle, že budú platiť vyššie percento podľa nameraných hodnôt na rozdeľovači, často v pomere 20/80. Ide však o bezohľadnosť a parazitizmus majiteľov bytov, ktorí nekúria, voči tým, ktorí vykurujú poctivo. Treba však zdôrazniť, že žiaden právny predpis týmto nie je dotknutý.

Jediným riešením pri spoločnej kotolni je preto dohoda vlastníkov a keďže častokrát v rekreačných oblastiach dominujú tí, ktorí tam nebývajú, dochádza k poškodzovaniu (aj keď zákonnému) tých, ktorí tam žijú trvalo.


Keď sused vypína kurenie… Čo s tým?

Odpoveď je bohužiaľ jednoduchá – nijako. Ak sa váš sused rozhodne nepočúvať logické argumenty, prosby, či sťažnosti, jednoznačný recept naňho neexistuje. V takom prípade je možné osloviť mediátora, ktorý sa pokúsi vyjednať medzi oboma stranami určitú dohodu.

Mediátor sa pritom môže pokúsiť zistiť, prečo sused vypína kúrenie a pri spoločnom sedení sa pokúsiť dohodnúť medzi vami a susedom také podmienky, ktoré by boli výhodné pre obe strany. Ak je tých susedov viac, musí nanešťastie osloviť každého z nich, pričom pri väčšom počte sebeckých susedov sa zvyšuje aj šanca na neúspech. Avšak aktuálne si dovoľujeme tvrdiť, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ide asi o jednu z mála možností, ktorú susedia majú.

Druhou možnosťou majiteľa bytu je obrátiť sa o pomoc na súd. V zmysle Zákona č. 182/1993 o bytoch a nebytových priestoroch § 11 ods. 5 je uvedené:

(5) Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome svojím konaním zasahuje do výkonu vlastníckeho práva ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v tomto dome takým spôsobom, že obmedzuje alebo znemožňuje výkon vlastníckeho práva tým, že hrubo poškodzuje byt alebo nebytový priestor, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, spoločné nebytové priestory, príslušenstvo alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, alebo neplní povinnosti uložené rozhodnutím súdu, môže súd na návrh spoločenstva alebo niektorého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome nariadiť predaj bytu alebo nebytového priestoru.

Ako je teda zrejmé, musí dôjsť k zásahu do výkonu vlastníckeho práva suseda a dokonca na návrh spoločenstva alebo niektorého z vlastníkov môže súd navrhnúť predaj jeho bytu. V tomto prípade je však dôležité poznamenať, že pri problematike kúrenia je dokazovanie veľmi zložitou vecou najmä v súvislosti s určením príčinnej súvislosti. Uvedené ustanovenie sa preto veľmi často používa a uplatňuje hlavne v súvislosti s narušovaním pokojného bývania, ohrozenia bezpečnosti, dobrých mravov, poškodzovania spoločných priestorov a pod.


Extrémne prípady

Existujú však aj situácie, kedy by bolo oprávnené použitie daného paragrafu v súvislosti s tvoriacou sa plesňou, prípadne preukázateľným poškodením zo strany nečinnosti suseda, ktorý svojou nečinnosťou zasahuje do práv druhých. Typickým sprievodným javom je vtedy napríklad navlhnutie stien, ktoré dovtedy boli vykurované, prípadne opadávanie omietky. Má to však svoje úskalia.

Začiatok tvorenia sa plesní, keď sused vypína kúrenie...
Vlhnutie stien a tvorba plesne môže byť často sprievodným javom neporiadneho suseda.
Padajúca omietka môže byť dôsledkom toho, že váš sused vypína kúrenie
Tvorí sa vám v rohoch bytu pleseň a vaši susedia nekúria? Je to jeden z možných faktorov.

Najzložitejším javom v tomto prípade je, ako sme už spomínali dokazovanie príčinnej súvislosti. Sused vypína kúrenie, ale sused sám priamo za vznik plesne nemôže. Čiastočnú vinu totiž nesiete aj vy. Avšak v prípade, že ste v snahe zabrániť únikom tepla vymenili okná a málo odvetrávate miestnosť u vás v byte sa vyskytne zvýšená vlhkosť. Tá zapríčiňuje tvorbu plesní, prípadne čiernych fľakov na stene. Vo vzduchotesných budovách sa preto často stretávame s kondenzáciou vody z vlhkého muriva na studených stenách. A práve za studené steny môže byť v takom prípade zodpovedný poväčšine sused, ktorý nekúri.

Existuje aj niekoľko praktických rád, ako riešiť problémy s tvorbou plesní, tie však nevyriešia problémy s nezodpovedným susedom.

Na druhej strane sused môže argumentovať využitím svojho vlastníckeho práva, ktoré mu garantuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 20:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Práve poškodzovanie ľudského zdravia by mohlo byť uplatniteľné aj v súvislosti s ústavou, avšak ťažko dokázateľné. Pri podaní na súd by bolo takéto poškodenie vecou dokazovania a vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov aj spojená s veľkým rizikom. V tomto bode je potrebné poznamenať, že uvedený paragraf nikdy nebol uplatnený v súvislosti s kúrením a neexistuje k tomu ani žiadna platná judikatúra.


Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]


Záver

Jednoznačným riešením by bola zmena zákona o bytoch a nebytových priestoroch tak, aby samotný zákon začal rozlišovať problematiku “víkendových bytov” a “apartmánových bytov”. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sú tak v nevýhode práve trvalo žijúci obyvatelia, ktorí ťahajú za kratší koniec.  Na druhej strane stojí oprávnený nárok vlastníkov týchto bytov užívať svoj majetok podľa svojho uváženia. Takýmto užívaním by však nemalo dôjsť k porušeniu práva ostatných vlastníkov, čo však nie je v právnej praxi nijakým spôsobom zosúladené. Jedinou možnosťou ako riešiť takéto problémy je vzájomnou dohodou susedov. Pokiaľ nie je možná, neostáva nič iné ako vyskúšať služby mediátora a mimosúdneho riešenia sporu, alebo sa obrátiť so žalobou na súd. Tam je však výsledok veľmi neistý.

 

Nahrávanie policajta pri služobnom zákroku

Kontakt s políciou je málokomu príjemný a zvyčajne sa s príslušníkmi polície stretávame v extrémne náročných situáciách. O to horšia je táto situácia v prípade, že policajt vystupuje argoantne alebo dokonca máte pocit, že je zaujatý či postupuje nezákonne. V takom prípade je najlepším dôkazným prostriedkom na dokázanie situácie zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam z jeho konania. Upozornenie: Na začiatku by sme však chceli zdôrazniť, že tento článok neslúži ako návod na dehonestáciu príslušníkov policajného zboru, ale ako prevencia. Väčšina policajtov sú slušní ľudia, ktorí s vami v prípade potreby dokážu jednať slušne, a preto by ste k nim mali rovnako pristupovať aj vy. Je dôležité si uvedomiť, že na internete koluje veľké množstvo tendenčne zameraných videí, resp. videí, pri ktorých nepoznáme celý kontext, avšak len výsledok danej hádky, resp. konfliktu. Preto sa odporúča, aby ste zapli nahrávanie už v prípade prvých pochybností o zaujatosti či zákonnom prístupe policajta. Z psychologického hľadiska ide, samozrejme, o ďalší stres nielen pre vás, ale rovnako aj pre policajta, ktorý si je vedomý toho, že každé jeho slovo je nahrávané. To môže v konečnom dôsledku veci pomôcť, ale poznáme aj prípady, kedy to naopak, celý prípad zhoršilo. Pre takéto situácie je preto dobré poznať svoje práva a povinnosti súvisiace s nahrávaním zákroku.


Môžem si nahrávať policajta?

Jednoduchá odpoveď – áno, no nie vždy. Prvým dôležitým faktorom je, že policajta si môžete nahrávať v čase výkonu služby. To znamená, že ak by ste si chceli nahrávať vášho suseda, ktorý je policajt, ako kráča z práce domov, možné to nie je. Na druhej strane je však fakt, že každý policajt je v čase výkonu služby povinný strpieť zaznamenávanie výkonu svojej služobnej činnosti na obrazovo­zvukový záznam.  Toto právo však nenájdete nikde v bežnej zákonnej úprave, ale pre jeho odôvodnenie musíte ísť do tzv. judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten konštatoval vo svojom rozhodnutí  II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, že policajti, ktorí sú v službe, sú verejnými činiteľmi. Je však pravdou, že niektorí príslušníci polície sa skúšajú domáhať toho, aby ste ich nenatáčali ustanoveniami Občianskeho zákonníka, avšak v tomto prípade môže ísť len o ich prosbu, nie zákonnú výzvu. Podľa uvedeného rozhodnutia, verejnosť má právo dokumentovať konanie príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, prípadne príslušníkov tzv. obecnej či mestskej polície.

Ako k tomu došlo?

V marci roku 2000 sa v Prešove konala petičná akcia pod názvom “Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky”. Na miesto dorazili príslušníci Mestskej polície v Prešove, ktorí zakázali nahrávať kameramanovi policajný zákon s odôvodnením, že nemá povolenie ich natáčať, narúša tým ich súkromie a neprajú si, aby boli bez udelenia predošlého súhlasu pri výkone svojej činnosti snímaní videokamerou. Keďže v danom čase neexistoval predmetný rozsudok Ústavného súdu Slovenskej republiky, kameraman poslúchol a nahrávanie vypol. Avšak využil svoje zákonné právo domáhať sa ochrany svojich práv súdnou formou, pričom v podanej sťažnosti uviedol, že toto konanie príslušníkov Mestskej polície v Prešove bol nezákonné a protiústavné. Argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V odôvodnení Ústavný súd okrem iného uviedol, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou, pričom u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu ich priestoru tzv. súkromnej sféry. V dôsledku toho sa teda primeraným spôsobom znižuje aj ochrana ich osobnostných práv, predovšetkým práva na súkromie. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí ďalej uvádza:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”
Príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky si nahrávať môžete počas služobného zákroku. Nie však mimo službu. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Policajt mi nahrávanie zakázal

V praxi sa však stáva, že rôzne druhy verejných činiteľov pri služobnom zákroku či výkone funkcie zakazujú takéto natáčanie s tvrdením, že na ich filmovanie potrebujete povolenie, prípadne sa na osobu, ktorá drží kameru (či mobilný telefón), obrátia s požiadavkou o predloženie novinárskeho preukazu. Odvolávajú sa pritom na ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. – občiansky zákonník, podľa ktorého:

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Toto ustanovenie je pravdivé a nespochybniteľné. Avšak v prípade príslušníkov polície (či už PZ SR alebo obecnej či mestskej polície) si je potrebné uvedomiť, že v čase výkonu svojej funkcie, resp. v službe sú verejnými činiteľmi, a tým pádom sa nemôžu domáhať plnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka z dôvodu, že verejnosti vzniká právo dokumentovať ich konanie, čo konštatoval v uvedenom rozhodnutí aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V tomto bode je dôležité podotknúť, že žiaden zákon neustanovuje, ako má novinársky preukaz vyzerať, a teda policajt by ho od vás ani nemal požadovať.

Počas bežnej cestnej kontroly dochádza často k situáciám, kedy policajt nahrávanie zákroku zakáže. Treba sa však vedieť účinne bránniť. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Môže si policajt nahrávať mňa?

Čo však, ak sa ocitneme na opačnej strane barikády a príslušník policajného zboru si začne nahrávať mňa? Novelou zákona o obecnej polícii účinnej od 01.12.2019 sa doplnil aj § 3 o ods. 3 v znení:

„(2) Obecná polícia je oprávnená využívať zvukové, obrazové alebo iné záznamy spracúvané v súlade s osobitným predpisom  na plnenie jej úloh a na zaznamenávanie priebehu jej činnosti alebo zákroku.“

Takéto oprávnenie však zákon nepripúšťa iba príslušníkom obecnej polície, ale aj príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne v zmysle § 69 ods. 2:

“Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.”

a zároveň § 69 ods. 4 a ods. 5, ktorý vyložene upravuje na aké účely tento záznam môžu použiť:

(4) Informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu;27b) iným orgánom alebo osobám a do zahraničia podľa § 69d a 69da a ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. (5) Informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.

To v praxi znamená, že príslušník obecnej, resp. mestskej polície či príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky si vás môže nahrávať s odvolaním sa na uvedené ustanovenia. Na rozdiel od vás však takto vyhotovený záznam nie je oprávnený zverejniť, ale môže ho využiť ako dôkazný prostriedok v prípadnom správnom, priestupkovom, trestnom alebo inom úradnom konaní. Ak by sa takýto váš záznam, ktorý vyhotoví policajt, bez vášho predchádzajúceho súhlasu ocitol na internete, problém môže mať ten, kto tento záznam zverejnil. Príkladom je zastavenie vodiča – dôchodcu, zo strany príslušníkov Policajného zboru v Prešove v roku 2016, ktoré sa stalo hitom internetu – zverejnenie takejto nahrávky je však v rozpore so zákonom, nakoľko daný vodič sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu a dokonca tento záznam ani nebol predmetom ďalšieho konania zo strany policajného zboru:


Záver

V zásade platí, že sa voči policajtom treba správať slušne a s rešpektom, nakoľko sú tiež ľudia a ich primárnou úlohou je pomáhať a chrániť. Nie vždy je to však možné a dokonca môžu vznikať aj extrémne komplikované situácie. V takých prípadoch je potrebné použiť nahrávanie príslušníka polície ako nástroj tzv. poslednej záchrany v prípade, že rozumná argumentácia nezaberá. Aj v rámci tohto nástroja však treba zachovať určitú obozretnosť a prípadnú nahrávku použiť ako dôkaz v konaní proti policajtovi. Ich zverejnenie totiž zvyčajne spôsobí autorovi viac škody ako úžitku.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom?

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 


Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.


Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.


Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

  • je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
  • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
  • je bezúhonná  
  • má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.


Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.