| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Komunálne právo, Mediálne právo, Občianske právo, Ústavné právo

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.

Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Aj z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.

Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie a jeho účinnosť bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8. V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať – to sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov do rúk fyzických osôb, kde je spravidla uvedený aj ich dátum narodenia, či adresa. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.

Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť aj laický aspekt na základe ktorého často dokážu fungovať a pracovať orgány samosprávy. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať a je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami, ktoré sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Rodinné právo, Trestné právo

Elektronické správy sa v EÚ budú kontrolovať

Európsky parlament schválil kontroverznú kontrolu elektronických správ prijatím novej smernice. Dôvodom je údajné odhaľovanie potenciálnych prípadov sexuálneho zneužívania maloletých osôb a kontrola šírenia detskej pornografie. Elektronické správy sa budú kontrolovať.  Na problém upozornil portál Euractiv.

Elektronické správy sa budú kontrolovať?

Základom celej ePrivacy smernice je to, že provider elektronickej komunikácie má právo skenovať a nahlásiť súkromné správy odoslané v elektronickom priestore, ktoré môžu obsahovať materiály v súvislosti so zneužívaním detí. Zároveň schválil aj technológie, ktoré majú túto kontrolu vykonávať.

Podľa Európskej komisie, za posledný rok bolo nahlásených takmer 4 milióny obrázkov a videí, ktoré obsahovali zneužívanie detí alebo detskú pornografiu. Za rovnaké obdobie bolo pritom podaných 1500 hlásení o pokusoch sexuálnych predátorov pri nadviazaní kontaktu s maloletými. Podľa Europolu sa počas pandémie COVID-19 situácia radikálne zhoršila.

Reálnym odrazom celého problému je aj známy dokumentárny film Barbory Chalupové a Víta Klusáka, ktorý mal premiéru tesne pred pandémiou. Ukazoval totiž, aké jednoduché je pre sexuálnych predátorov nadviazanie komunikácie s deťmi.

Strata súkromia?

U mnohých ľudí vzbudilo toto rozhodnutie obavy týkajúce sa ochrany súkromia, pričom argumentujú najmä tým, že sa zasahuje do ich práva na súkromie. Vedomie, že elektronické správy sa budú kontrolovať u mnohých vzbudzuje strach o stratu anonymity v elektronickom priestore. Mnohí z týchto ľudí si však neuvedomuje, že väčšina konverzácii, ktoré vedú elektronickou formou, nemajú zlý úmysel a sú neškodné. Tu sa teda objavuje ďalší argument – ak sú neškodné, prečo by mali byť ich správy kontrolované?

Je potrebné podotknúť, že nebude kontrolovaná každá jedna správa alebo každé slovo. Podľa informácií z Európskej komisie by mal byť obsah filtrovaný prostredníctvom umelej inteligencie. Tá bude pasívnym spôsobom skenovať správy a pokiaľ v nich nájde obsah, ktorý môže byť závadný – v tomto prípade materiály sexuálneho charakteru u maloletých alebo priamo detskú pornografiu, takýto obsah odošle na kontrolu živému človeku, ktorý bude mať za úlohu ho vyhodnotiť. Ak si teda povieme, že elektronické správy sa budú kontrolovať, pôjde akoby o dvojstupňovú kontrolu.

 

Správa, ktorú odošlete by preto mala ostať výhradne medzi vami ako odosielateľom a prijímateľom, pričom tieto správy by mali byť pasívne skenované. Ak niektoré vzbudia podozrenie na zneužívanie detí, budú odoslané na kontrolu.

Veľkým problémom sa však môže javiť výmena nahých fotografií, tzv. „nudes“ medzi dospelými, či sextingu. Ak umelá inteligencia vyhodnotí tieto správy ako závadné, môžete mať zarobené na poriadny problém vo veci zneužívania maloletých.

Európska komisia očakáva do konca roka návrh komplexných právnych predpisov na boj proti sexuálnemu zneužívaniu detí v online aj offline prostredí.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Komunálne právo, Mediácia, Správne právo

Aplikačné problémy pri potvrdzovaní uznesení obecného zastupiteľstva

Obecné zastupiteľstvo je najvyšším „legislatívnym“ orgánom obce. V praxi sa však veľmi často stretávame s tým, že poslanci obecného či mestského zastupiteľstva nemajú dostatočné právne vzdelanie a povedomie. To prináša viaceré problémy s praktickou aplikáciou ich plnenia. Najväčší problém je pritom s prijímaním uznesenia obecného zastupiteľstva.

Najčastejšie problémy vznikajú predovšetkým vo chvíľach, keď sa dostanú do sporu zastupiteľstvo a starosta obce / primátor mesta. Vtedy dôjde k nepodpísaniu pôvodne prijatého uznesenia zastupiteľstva. Mnohí poslanci obecných či mestských zastupiteľstiev nemajú však dostatočné právne vzdelanie, čo prináša viacero problémov najmä v aplikačnej praxi. Uznesenia zastupiteľstiev sú tak „znovusplatňované“, „obnovované“, „znovuobnovované“ a pod. Dochádza tak k situáciám, kedy sú vďaka nedostatočnému právnemu povedomiu poslancov zahlcované orgány kontroly, predovšetkým prokuratúry a súdov.

Môže starosta nepodpísať uznesenie zastupiteľstva?

Táto právomoc je starostovi, resp. primátorovi priznaná zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, konkrétne ju upravuje § 13 ods. 6:

„Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 10.“

Táto možnosť je starostovi vyslovene priznávaná, a to v taxatívne vymedzených prípadoch. Tie sú však svojim obsahom tak rozsiahle, že starosta obce môže v extrémnych prípadoch za zjavne nevýhodné považovať prakticky každé uznesenie obecného zastupiteľstva. Zákon o obecnom zriadení pritom expressis verbis  (výslovne) hovorí, že postačuje domnienka, a to v obidvoch v zákonom uvádzaných prípadoch. Ide o subjektívny rozhodovací proces starostu obce, pričom táto subjektívnosť pri rozhodovaní sa uplatňuje aj v prípade predpokladu nezákonnosti.

Túto právomoc starostu mnohí ľudovo nazývajú ako „právo veta“, čo nie je úplne správne. Preto sa v odbornej praxi využíva termín „sistačná právomoc“. Uvedenú právomoc je možné aplikovať prakticky na akékoľvek uznesenie zastupiteľstva s dvomi výnimkami. Zo sistačnej právomoci starostu je vyňaté uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra a uznesenie o vyhlásení miestneho referenda o odvolaní starostu. Ak si však odmyslíme tieto dve podmienky, dôvod nepotvrdenia uznesenia je právne irelevantný.

Práve sistačná právomoc starostu prináša neželaný jav, a to neschopnosť niektorých poslancov správnym spôsobom potvrdzovať uznesenie obecného zastupiteľstva. Nesprávne pochopenie zákona tak spôsobuje, že volení zástupcovia v rámci samosprávy často prijímajú uznesenie formou, ktorú zákon nepozná.

Čo robiť ak starosta nepodpíše uznesenie?

Aplikačná prax často hovorí o tom, že poslanci, ktorí sa prvýkrát dostanú do výkonu funkcie, nevedia správnym spôsobom využiť svoje právo obecného, resp. mestského zastupiteľstva, ktoré im rovnako priznáva zákon o obecnom zriadení v zmysle § 13 ods. 8:

„Ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť; ak obecné zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť.“

V tomto prípade je potrebné pri potvrdzovaní uznesení zastupiteľstva súbežne splniť niekoľkých kumulatívnych podmienok:

Zvýšené kvórum

V prvom rade ide o podmienku zvýšeného volebného kvóra medzi poslancami, ktorí uznesenie potvrdzujú. Kým na prijatie bežného uznesenia postačuje nadpolovičná väčšina poslancov, pre potvrdenie takéhoto uznesenia je potrebná už trojpätinová väčšina hlasov všetkých poslancov. V prípade, že sa sistované rozhodnutie potvrdí napr. iba nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov, takto potvrdené uznesenie je obligatórne neplatné a nemôže byť teda ani vykonateľné.

Lehota na potvrdenie

Kým v minulosti bola lehota na potvrdenie uznesenia stanovená na obdobie dvoch mesiacov, posledná novela zákona to zmenila. Aplikačná prax často prinášala problémy, na základe ktorých starostovia reálne zvolávali zasadnutie zastupiteľstva raz za tri mesiace. Tým reálne dochádzalo k upretiu možnosti využitia inštitútu potvrdenia uznesenia v prípade, že poslanci zastupiteľstva neboli dostatočne dôslední. Aktuálna právna úprava hovorí o tom, že takéto uznesenie musí byť potvrdené do 3 mesiacov.

Potvrdenie uznesenia

Zákon o obecnom zriadení expressis verbis uvádza, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, ak uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť. Práve na základe jednoznačnej formulácie zákona vyplýva, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, nie zmeniť, zrušiť, znovusplatniť a pod. Dôležitá je preto správna gramatická a štylistická formulácia, ktorá musí obsahovať obligatórne formuláciu „potvrdiť“ alebo „potvrdzuje“.

Príklady z praxe

Zákon vyžaduje expressis verbis formuláciu, využívajúcu štylistiku slova potvrdiť, uvedené rozhodnutia zastupiteľstva sú obligatórne neplatné. V rámci postupu podľa ustanovenia § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo nemôže meniť obsahové znenie potvrdzovaného uznesenia. Opačný výklad by znamenal, že v prípade iného znenia obsahu takto prijímaného uznesenia, by starosta s poukazom na poslednú vetu § 13 ods. 8 uvedeného zákona nemohol fakticky realizovať svoje sistačné právo voči obsahovo odlišnému uzneseniu ako bolo sistované uznesenie, ktoré malo obecné zastupiteľstvo potvrdiť.

Typickým príkladom je bližšie nešpecifikovaná obec, kde obecné zastupiteľstvo prijalo uznesenie, ktorým „znovusplatňuje“, resp. „znovuobnovuje“ uznesenia nepodpísané starostom. Napadnuté uznesenia nakoniec skončili na prokuratúre, ktorá svojím rozhodnutím upozornila poslancov obecného zastupiteľstva na nezákonnosť takto prijatých uznesení a teda ich nevykonateľnosť. Prokurátor vo svojom upozornení uviedol, že v danom prípade je síce zrejmé, že zámerom poslancov bolo potvrdenie uznesení obecného zastupiteľstva, ktorých výkon starosta pozastavil, avšak učinili tak formou ich „znovuobnovenia“, teda formou, ktorú zákon o obecnom zriadení nepozná.

Starosta neakceptoval uznesenia obecného zastupiteľstva o „znovuobnovení“ uznesení, ktorých výkon pozastavil a tieto odmietol nepodpísať. Nemožno to však považovať za jeho nečinnosť, keďže ustanovenie § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení expressis verbis vyžaduje potvrdenie sistovaných uznesení trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov (táto podmienka bola splnená), nie ich zmenu, resp. znovuobnovenie.

Keďže proces vybavovania sťažnosti na prokuratúre sa konal na prelome rokov a jedným z potvrdzovaných uznesení bolo aj uznesenie o rozpočte, nastal tak právny problém, kedy poslanci mali dostatočnú vôľu na to, aby uznesenie o rozpočte potvrdili, avšak absencia dostatočného vzdelania a predovšetkým chuti sa dovzdelávať spôsobili, že tak učinili spôsobom, ktorý zákon nepozná.

Záver

Tento problém sa periodicky opakuje v menších, ale aj väčších obciach na Slovensku. Jeho zdroj je pomerne jednoduché pomenovať – ide o nedostatočnú odbornú prípravu poslancov obecného zastupiteľstva pre výkon svojej funkcie. Aj napriek tomu, že § 25 ods. 1 písm. f) Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ukladá poslancom povinnosť prehlbovať si vedomosti potrebné na výkon funkcie poslanca, prax ukazuje, že k tomu reálne nedochádza. Jeden z častých argumentov, s ktorými sa pri tom stretávame, je absencia akejkoľvek sankcie za porušenie povinnosti poslancov a praktická nemožnosť odvolania poslanca v prípade neplnenia jeho povinností, ktoré mu zákon ukladá. Teoretickým riešením tejto situácie by bolo primäť poslancov k reálnemu prehlbovaniu vedomostí prostredníctvom ročne taxatívne vymedzených školení, ktoré by museli aspoň raz absolvovať pre prehĺbenie svojich vedomostí (podobne ako je to napr. v zákone č. 420/2004 Z. z. o mediácii). Opakované porušenie tejto povinnosti by mohlo mať za následok zánik mandátu poslanca. Podobnú obligatórnu povinnosť by však bolo vhodné aj pre starostov miest a obcí, ktorým to, podobne ako v prípade poslancov, prikazuje zákon o obecnom zriadení.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Ostatné odvetvia práva, Ústavné právo

Odoberanie akademických titulov

Akademické tituly, ich získavanie, používanie a veci s tým spojené si v posledných rokoch na Slovensku zaslúžili veľmi veľkú pozornosť. Pravdou je, že sa tak udialo vďaka vládnucim politickým špičkám. Tie sa nakoniec rozhodli, že sa pozrú na to, ako by odoberanie akademických titulov a zneplatnenie štátnej skúšky na Slovensku mohlo prebiehať. Má to však jeden podstatný háčik.

Od 1. januára 2021 vchádza do platnosti novela zákona o vysokých školách, ktorú schválili na začiatku novembra poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.  Za zmenu legislatívy hlasovalo 110 poslancov z prítomných 112tich, nikto nebol proti. Inšpiráciu čerpali zákonodárcovia najmä v českom zákone o vysokých školách.

Čo sa teda mení?

Podľa schválenej novely je zrejmé, že odoberanie akademických titulov sa zverí do pôsobnosti vysokej školy, ktorá titul udelila. Za vysokú školu bude konať rektor na návrh poradnej komisie, ktorej členov menuje a odvoláva rektor. V komisii budú štyria vysokoškolskí učitelia vo funkcii profesora alebo vo funkcii docenta, ktorí pedagogicky a vedecky pôsobia v príslušnom študijnom odbore alebo v príslušnom odbore habilitačného konania a inauguračného konania, z toho najviac dvaja zo zamestnancov príslušnej vysokej školy, navrhnutí zamestnaneckou časťou akademického senátu príslušnej vysokej školy. Ďalej dve osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v študijnom odbore právo, ktoré nie sú zamestnancami príslušnej vysokej školy a jeden študent príslušnej vysokej školy, ktorého navrhne študentská časť akademického senátu príslušnej vysokej školy.

O neplatnosti štátnej skúšky alebo jej súčasti tak bude po novom rozhodovať rektor univerzity v prípade, ak absolvent záverečnú prácu alebo jej časť preukázateľne nevypracoval, alebo neoprávnene použil časť inej práce, či ju skopíroval celú, a takto získal výhodu, ktorá mu dopomohla k ukončeniu štúdia. Tiež vtedy, ak neoprávnene použil predmet ochrany duševného vlastníctva inej osoby.

Dôvodová správa k návrhu zákona rozlišuje typy vzdelaní a titulov nasledovne:

  • „pri absolvovaní študijného programu absolvent získava vysokoškolské vzdelanie príslušného stupňa a udelenie akademického titulu je „sprievodnou“ udalosťou, preto je nutné sa vysporiadať prioritne so samotným vysokoškolským vzdelaním prostredníctvom neplatnosti štátnej skúšky alebo jej časti,
  • pri rigoróznom konaní absolvent nezískava ani vysokoškolské vzdelanie, ani inú kvalifikáciu, ale „len“ príslušný akademický titul, preto v tomto prípade môže ísť tiež o neplatnosť rigoróznej skúšky alebo jej súčasti; akademický titul v rigoróznom konaní udeľuje vysoká škola,
  • pri habilitačnom konaní rovnako ako pri rigoróznom konaní sa „len“ udeľuje vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul docent, preto postačuje jeho odňatie; titul udeľuje vysoká škola (o návrhu rozhoduje vedecká rada vysokej školy/fakulty),
  • pri inauguračnom konaní sa osoba vymenúva za profesora, pričom vymenovanie (t.j. nie „udelenie“ titulu) vykonáva prezident SR na návrh vysokej školy predložený prostredníctvom ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, preto v tomto prípade nie je možné hovoriť o odňatí titulu, ale ako následok je možné upraviť konanie v pôsobnosti vysokej školy, t.j. návrh na odvolanie profesora.“

Spustí sa lavína?

Odobratie titulu má podľa návrhu zákona mať vplyv aj na ďalší akademický postup. Ak sa napríklad preukáže, že osoba, ktorá najskôr získala titul Bc., a následne vyššie stupne a podvádzala už na bakalárskom stupni vzdelania, má problém. Spustí sa tým lavína a hromadné odoberanie akademických titulov. Ak sa teda danej osobe odníme titul Bc., bude to mať za následok ďalšie konanie o odobratí titulu Mgr. a PhDr., keďže sa vzájomne podmieňujú. V takom prípade však dôvodová správa uvádza, že „Zneplatnenie“ štátnej skúšky alebo jej súčasti neznamená aj automatickú neplatnosť všetkých absolvovaných skúšok, takže je možné v rámci iného štúdia v súlade s kreditovým systémom  štúdia považovať niektoré povinnosti zo študijného plánu za splnené (uznať ich podľa pravidiel vysokej školy)“. Čo sa týka školného, o to študent, ktorý podvádzal príde, nakoľko sa školné nevracia.

Vzdanie sa akademického titulu

Do zákona sa dostala aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré v minulosti deklarovali viacerí politici. Vzhľadom na zle nastavený zákon, tak “bohužiaľ” doteraz urobiť nemohli. Po novom sa popri inštitúte “Odoberanie akademických titulov”, dostala do zákona aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré je neodvolateľné. Osoba, ktorá bola do tej doby nositeľkou daného akademického titulu podá rektorovi vysokej školy písomnú žiadosť s notársky osvedčeným podpisom. Rektor v tomto prípade nemá možnosť rozhodnúť o veci, iba ju pasívne vziať na vedomie, pričom

Zákon zavádza aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré je neodvolateľné. Osoba v takomto prípade podá písomnú žiadosť s úradne osvedčeným podpisom rektorovi vysokej školy. Rozhodujúcim faktorom je deň doručenia – v ten deň stráca osoba príslušný titul. Zaujímavé bude v tomto prípade sledovať štatistiku osôb, ktoré sa dobrovoľne akademického titulu aj vzdali.

Platnosť len na novozískané tituly

Odoberanie akademických titulov však nemôže platiť spätne z dôvodu zákazu retroaktivity. To znamená, že vysoké školy a univerzity nebudú môcť odoberať tituly ľuďom u ktorých sa síce preukázalo, že titul získali podvodom, no pred účinnosťou zákona. Naopak konanie o odobranie akademického titulu bude možné voči tým, ktorí ho získajú po 1. januári 2021. Súčasní študenti to preto budú mať zas o niečo ťažšie a zložitejšie.

Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]

Záver

Novela zákona o vysokých školách, tak ako bola prijatá poslancami NR SR je len slabou náplasťou na odkryté škandály. Problematická je hlavne doba účinnosti. Na druhej strane sa však dá predpokladať, že bude tvoriť akýsi zdravý základ pre ďalšie generácie. Ostáva tak len teda dúfať, že generácia z ktorej vzídu noví predsedovia národnej rady, či predsedovia vlád bude lepšia. Lepšia v tom, že sa už budú musieť za prípadné prešľapy pri svojom štúdiu zodpovedať. Snáď tým bude svitať aj na lepšie časy.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Sused vypína kúrenie

S príchodom zimného vykurovacieho obdobia sa čoraz častejšie stretávame s veľmi nepríjemným javom v bytových domoch, keď sused vypína kúrenie, alebo radiátory. To spôsobuje veľké problémy ostatným vlastníkom, ktorí v dôsledku toho pociťujú väčšiu zimu v svojich bytoch. Ako si poradiť s takýmto susedom?

Počas vykurovacej sezóny sa obyvatelia bytov dopúšťajú dvoch extrémov – jedným z nich je vykurovanie domácností nad 25 stupňov, druhým zas úplné vypínanie radiátorov na dlhší čas, či nezapínanie kotlov. Jednoduchá fyzika hovorí o tom, že teplo nezostáva na mieste, ale prestupuje cez steny, stropy či podlahy do okolitých domácností.

Nejde pritom o jav, ktorý by sa týkal iba bytových domov, kde je spoločné vykurovanie prostredníctvom centrálnej kotolne. Bežne sa vyskytuje aj pri tzv. samostatnom vykurovaní, kedy má každý zo susedov kotol vo svojom byte.

Keď kúri len jeden sused

Vo Vysokých Tatrách, ako aj v ďalších rekreačných strediskách, kde vznikajú tzv. “víkendové” alebo “apartmánové” byty dochádza však k ďalšiemu extrému. Mnohé z týchto bytov sú obývané ľuďmi, ktorí v nich reálne strávia iba niekoľko dní, prinajlepšom niekoľko víkendov do roka. Počas obdobia, kedy v bytovom dome nie sú nielenže vypínajú radiátory, ale v mnohých prípadoch aj kotol. Vtedy dochádza k situácii, kedy ani len “netemperujú” svoj vlastný byt, pretože žiadna právna úprava im to neprikazuje.

V tomto bode je dôležité poznamenať, že výrazný rozdiel je medzi vykurovaním cez ústrednú kotolňu a samostatným vykurovaním. Laicky povedané, pri ústrednom vykurovaní je teplo vedené do radiátorov cez steny a dochádza aspoň k ich čiastočnému vykurovaniu. Pri samostatnom vykurovaní však prichádza problém v podobe absencie jedného centrálneho kotla a prítomnosti viacerých “osobných kotlov”, ktoré sú plne v kontrole jednotlivých vlastníkov.

Ak sa tí rozhodnú pre jeho vypnutie, nastáva veľmi zložitá situácia – nedochádza k prirodzenému prestupu tepla medzi domácnosťami a tým pádom na nezodpovedných víkendových majiteľov doplácajú iba tí, ktorí tam bývajú celoročne, resp. dlhodobo. Na ich úkor musia totiž zvýšiť vykurovanie svojho priestoru, tak aby vyhriali aj susediace steny, podlahu, či strop. Ak máte hneď niekoľko takýchto susedov, ktorí (ne)vykurujú, máte o starosť postarané. Stav, keď sused vypne kúrenie a ušetrí na kúrení, musia prakticky na kúrení zaplatiť tí, ktorí tam žijú svoj bežný každodenný život. Trochu nefér, že?

Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni

Vyhláška o rozpočítavaní nákladov na teplo odporúča pomer základnej a spotrebnej zložky 60 ku 40. Avšak vlastníci bytov sa môžu dohodnúť na tom, že tento pomer môžu zmeniť podľa vlastného uváženia. Aj napriek tomu, že spomínaných 60/40 je ten najoptimálnejší pomer pre každú budovu, mnohí vlastníci začali hľadať spôsoby, ako svoje náklady na byt, ktorý využívajú len víkendovo znížiť. A práve preto sa deje to, že sused vypína kúrenie.

Veľmi často preto dochádza k takým úpravám pomeru, pri ktorom dominuje tzv. “spotrebná zložka” v domnení, že je to spravodlivejšie. Spravodlivejšie v tom zmysle, že budú platiť vyššie percento podľa nameraných hodnôt na rozdeľovači, často v pomere 20/80. Ide však o bezohľadnosť a parazitizmus majiteľov bytov, ktorí nekúria, voči tým, ktorí vykurujú poctivo. Treba však zdôrazniť, že žiaden právny predpis týmto nie je dotknutý.

Jediným riešením pri spoločnej kotolni je preto dohoda vlastníkov a keďže častokrát v rekreačných oblastiach dominujú tí, ktorí tam nebývajú, dochádza k poškodzovaniu (aj keď zákonnému) tých, ktorí tam žijú trvalo.

Keď sused vypína kurenie… Čo s tým?

Odpoveď je bohužiaľ jednoduchá – nijako. Ak sa váš sused rozhodne nepočúvať logické argumenty, prosby, či sťažnosti, jednoznačný recept naňho neexistuje. V takom prípade je možné osloviť mediátora, ktorý sa pokúsi vyjednať medzi oboma stranami určitú dohodu.

Mediátor sa pritom môže pokúsiť zistiť, prečo sused vypína kúrenie a pri spoločnom sedení sa pokúsiť dohodnúť medzi vami a susedom také podmienky, ktoré by boli výhodné pre obe strany. Ak je tých susedov viac, musí nanešťastie osloviť každého z nich, pričom pri väčšom počte sebeckých susedov sa zvyšuje aj šanca na neúspech. Avšak aktuálne si dovoľujeme tvrdiť, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ide asi o jednu z mála možností, ktorú susedia majú.

Druhou možnosťou majiteľa bytu je obrátiť sa o pomoc na súd. V zmysle Zákona č. 182/1993 o bytoch a nebytových priestoroch § 11 ods. 5 je uvedené:

(5) Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome svojím konaním zasahuje do výkonu vlastníckeho práva ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v tomto dome takým spôsobom, že obmedzuje alebo znemožňuje výkon vlastníckeho práva tým, že hrubo poškodzuje byt alebo nebytový priestor, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, spoločné nebytové priestory, príslušenstvo alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, alebo neplní povinnosti uložené rozhodnutím súdu, môže súd na návrh spoločenstva alebo niektorého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome nariadiť predaj bytu alebo nebytového priestoru.

Ako je teda zrejmé, musí dôjsť k zásahu do výkonu vlastníckeho práva suseda a dokonca na návrh spoločenstva alebo niektorého z vlastníkov môže súd navrhnúť predaj jeho bytu. V tomto prípade je však dôležité poznamenať, že pri problematike kúrenia je dokazovanie veľmi zložitou vecou najmä v súvislosti s určením príčinnej súvislosti. Uvedené ustanovenie sa preto veľmi často používa a uplatňuje hlavne v súvislosti s narušovaním pokojného bývania, ohrozenia bezpečnosti, dobrých mravov, poškodzovania spoločných priestorov a pod.

Extrémne prípady

Existujú však aj situácie, kedy by bolo oprávnené použitie daného paragrafu v súvislosti s tvoriacou sa plesňou, prípadne preukázateľným poškodením zo strany nečinnosti suseda, ktorý svojou nečinnosťou zasahuje do práv druhých. Typickým sprievodným javom je vtedy napríklad navlhnutie stien, ktoré dovtedy boli vykurované, prípadne opadávanie omietky. Má to však svoje úskalia.

Začiatok tvorenia sa plesní, keď sused vypína kúrenie...
Vlhnutie stien a tvorba plesne môže byť často sprievodným javom neporiadneho suseda.

Padajúca omietka môže byť dôsledkom toho, že váš sused vypína kúrenie
Tvorí sa vám v rohoch bytu pleseň a vaši susedia nekúria? Je to jeden z možných faktorov.

Najzložitejším javom v tomto prípade je, ako sme už spomínali dokazovanie príčinnej súvislosti. Sused vypína kúrenie, ale sused sám priamo za vznik plesne nemôže. Čiastočnú vinu totiž nesiete aj vy. Avšak v prípade, že ste v snahe zabrániť únikom tepla vymenili okná a málo odvetrávate miestnosť u vás v byte sa vyskytne zvýšená vlhkosť. Tá zapríčiňuje tvorbu plesní, prípadne čiernych fľakov na stene. Vo vzduchotesných budovách sa preto často stretávame s kondenzáciou vody z vlhkého muriva na studených stenách. A práve za studené steny môže byť v takom prípade zodpovedný poväčšine sused, ktorý nekúri.

Existuje aj niekoľko praktických rád, ako riešiť problémy s tvorbou plesní, tie však nevyriešia problémy s nezodpovedným susedom.

Na druhej strane sused môže argumentovať využitím svojho vlastníckeho práva, ktoré mu garantuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 20:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Práve poškodzovanie ľudského zdravia by mohlo byť uplatniteľné aj v súvislosti s ústavou, avšak ťažko dokázateľné. Pri podaní na súd by bolo takéto poškodenie vecou dokazovania a vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov aj spojená s veľkým rizikom. V tomto bode je potrebné poznamenať, že uvedený paragraf nikdy nebol uplatnený v súvislosti s kúrením a neexistuje k tomu ani žiadna platná judikatúra.

Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]

Záver

Jednoznačným riešením by bola zmena zákona o bytoch a nebytových priestoroch tak, aby samotný zákon začal rozlišovať problematiku “víkendových bytov” a “apartmánových bytov”. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sú tak v nevýhode práve trvalo žijúci obyvatelia, ktorí ťahajú za kratší koniec.  Na druhej strane stojí oprávnený nárok vlastníkov týchto bytov užívať svoj majetok podľa svojho uváženia. Takýmto užívaním by však nemalo dôjsť k porušeniu práva ostatných vlastníkov, čo však nie je v právnej praxi nijakým spôsobom zosúladené. Jedinou možnosťou ako riešiť takéto problémy je vzájomnou dohodou susedov. Pokiaľ nie je možná, neostáva nič iné ako vyskúšať služby mediátora a mimosúdneho riešenia sporu, alebo sa obrátiť so žalobou na súd. Tam je však výsledok veľmi neistý.

 

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Pracovné právo

Mobbing a bossing

Chodiť do práce so stiahnutým žalúdkom nie je nikomu príjemné. A predsa každý deň pred začiatkom pracovnej doby prežívajú stres stovky zamestnancov. Dôvodom je šikana či už zo strany kolegov alebo zo strany nadriadeného. Tú v praxi označujeme ako mobbing a bossing.

Zoznámte sa, mobbing a bossing

Pojmy mobbing a bossing už niekoľko rokov rezonujú v pracovnom prostredí. V oboch prípadoch ide o šikanu. Kým termín mobbing znamená, že zamestnanca šikanujú kolegovia, pri bossingu je situácia o to vážnejšia, pretože šikanátorom je samotný šéf. Našťastie, existujú spôsoby, ako sa mobbingu alebo bossingu účinne brániť. Na vyriešenie problému je okrem dávky odvahy potrebná aj pomoc mediátora alebo iného príslušného orgánu, na ktorý sa môžete obrátiť.

V slovenskom práve neexistuje žiadny „antimobbingový“ zákon. Naopak, krajiny ako Švédsko, Fínsko alebo Francúzsko zaviedli ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na prípady šikany na pracovisku.

Všetci proti jednému

Termín mobbing pochádza z anglického slova to mob – napadnúť, dotierať. Ide o druh šikany na pracovisku, známy aj ako psychoteror. V porovnaní s „normálnymi“ konfliktmi na pracovisku sa mobbing vyznačuje tým, že je cielný a dlhodobý – kolega vás nešikanuje jeden deň, ale týždne, mesiace či roky. Cieľom šikanátora je „neobľúbeného kolegu“ oslabiť, izolovať alebo vyčleniť z kolektívu. Šikanovať môže jednotlivec, ako aj väčšia skupina osôb. Zriedkavé je, keď osobu šikanuje celý pracovný tím.

Keď šikanuje šéf

Teraz sa pozrime na situáciu z opačnej strany. Môžete mať tých najlepších kolegov na svete, keď vás však šikanuje šéf, rýchlo vás prejde chuť do práce. Šikana zo strany nadriadeného je známa pod termínom bossing (z angl. boss – šéf). Bossing môže mať rôzne formy: od odlišného odmeňovania, cez postupne sa zvyšujúce nároky na čas alebo pracovné výkony zamestnanca, až po pripisovanie si výsledkov práce nadriadeným.

Šikana za hranicami zákona

Šikana na pracovisku, či už ide o mobbing alebo o bossing, rozličnými spôsobmi porušuje  práva jednotlivca. Šikana úzko súvisí s Antidiskriminačným zákonom, s porušovaním Občianskeho zákonníka, v niektorých prípadoch ide až za hranice Trestného zákona. Uvádzame niekoľko najčastejších príkladov:

  • Antidiskriminačný zákon: Mobbing aj bossing porušujú Antidiskriminačný zákon a rovnako aj Ústavu SR, na základe ktorých by mala platiť zásada rovnakého zaobchádzania. Pracovnoprávne vzťahu upravuje napríklad aj Zákon č. 365/2004 Z. z.: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“
  • Občiansky zákonník: V tomto prípade šikanátor poškodzuje dobré meno a povesť svojho kolegu. Práve Občiansky zákonník ustanovuje právo jednotlivca na ochranu mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
  • Trestný zákon: Šikana zo strany kolegov alebo zamestnávateľa môže zájsť až tak ďaleko, že naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania alebo trestného činu vydierania. Obeť šikanovania sa môže brániť podaním trestného oznámenia či oznámenia o priestupku.

Ako môže pomôcť mediátor?

Mediácia ako mimosúdne riešenie sporov na pracovisku má svoje opodstatnenie v prípade konfliktov v tíme, medzi zamestnancami a oddeleniami, ako aj medzi záujmovými skupinami a vedením spoločnosti. Riešenie konfliktov na pracovisku významne prispieva k pracovnej spokojnosti a motivácii zamestnancov. Obzvlášť pri šikane môžete prostredníctvom mediácie pokračovať v práci na základe vzájomnej dohody namiesto skončenia pracovného pomeru. A práve v takej veci môže pomôcť mediátor.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Pracovné právo

Odstupné pri skončení pracovného pomeru a výpovedi

.Aj napriek tomu, že by to bolo želaním mnohých, nárok na odstupné vám nevzniká automaticky. Pri skončení pracovného pomeru vám ho zákon priznáva iba za určitých podmienok. Odstupné ako také, je vnímané ako spôsob kompenzácie za to, že ste prišli o prácu.

V praxi existuje niekoľko prípadov, kedy vám ako zamestnancovi vzniká nárok na vyplatenie odstupného. Tieto podmienky sú upravené v Zákone č. 311/2001 Z. z. – Zákonníku práce.

Dôležité je poznamenať, že nárok na odstupné vzniká iba pri presne a taxatívne vymedzených dôvodoch podľa zákona. Ak sa váš dôvod skončenia pracovného pomeru výpoveďou nenachádza na tomto zozname, tak bohužiaľ, nárok na odstupné vám nevzniká.  Ak sa rozhodnete, že pracovný pomer ukončíte výpoveďou vy, tak nárok na odstupné Vám nevznikne. Rovnako Vám nevznikne ani v prípade, ak si napr. pracovný úraz privodíte úmyselne.  Napríklad ak si necháte padnúť na nohu nejaký ťažký objekt s tým, že si budete uplatňovať podmienky pracovného úrazu. Zákonník práce však hovorí, že zamestnávateľ vám odstupné môže (avšak nemusí) poskytnúť aj pri iných dôvodoch skončenia pracovného pomeru.

Nárok na odstupné pri výpovedi zo strany zamestnávateľa

V tomto prípade ide o pomerne jednoduchú situáciu, kedy pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa. V takom prípade sa postupuje podľa ustanovení § 63 ods. 1, kedy zamestnávateľ môže dať takúto výpoveď iba v taxatívne vymedzených situáciách, ktorými je zrušenie zamestnávateľa alebo jeho premiestnenie na iné miesto a vy ako zamestnanec s týmto premiestnením nesúhlasíte, resp. nesúhlasíte so zmenou dohodnutého miesta výkonu v práce. Zároveň vám nárok na odstupné vzniká aj v prípade, ak došlo na strane zamestnávateľa k organizačným zmenám a vy ste sa ako pracovník stali nadbytočným – vtedy sa uplatňuje ustanovenie § 63 ods. 1 pís. b Zákonníka práce:

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

Ak vám teda dá zamestnávateľ výpoveď z vyššie uvedených dôvodov, vzniká vám automaticky nárok na odstupné podľa zákona. O tom, v akej výške toto odstupné bude, sa dozviete nižšie v časti Výška odstupného.

Nárok na odstupné pre nepriaznivý zdravotný stav

Podobné je to aj v prípade, že ste ako zamestnanec stratili dlhodobú spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu (resp. pracovné zaradenie) pre nepriaznivý zdravotný stav. To jeupravené v § 63  ods. 1, pís. c Zákonníka práce.

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,

Dôležitým aspektom pri takomto skončení pracovného pomeru v súvislosti s odstupným musí byť potvrdenie vášho zdravotného stavu lekárskym posudkom. Ďalším variantom je prípad, ak vo svojej doterajšej pracovnej činnosti nemôžete pokračovať pre chorobu z povolania alebo pre pracovný úraz. Aj v týchto prípadoch vám vzniká nárok na odstupné.

Nárok na odstupné pri skončení pracovného pomeru dohodou

Nárok na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru prostredníctvom dohody máte. Avšak iba za určitých podmienok. Podobne, ako sme to spomínali v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa (zrušenie zamestnávateľa , nadbytočnosť zamestnanca, zmena dohodnutého výkonu práce). Ďalšou možnosťou je prípad výpovede podľa ustanovení súvisiacich s nepriaznivým zdravotným stavom. Na rozdiel od predchádzajúcich situácií, v tomto prípade je dôležitá práve dohoda, ktorú uzavriete so zamestnávateľom pri skončení pracovného pomeru.

Výška odstupného

Bohužiaľ, zákon a Zákonník práce vymedzuje výšku odstupného ako minimálnu. To znamená, že zamestnávateľ je limitovaný iba dolnou hranicou odstupného, pod ktorú pri jeho vyplácaní nesmie klesnúť. Ak by odstupné nevyplatil v minimálnej výške, dôjde k pochybeniu na strane zamestnávateľa a zamestnanec môže vec riešiť domáhaním sa ochrany na súde alebo prostredníctvom mimosúdneho riešenia sporov, akým je napríklad mediácia. Rovnako mimosúdnym riešením sporov si môžete pomôcť v prípade, že zamestnávateľ nevyplatil odstupné v stanovených lehotách.

Výška odstupného sama o sebe závisí od dvoch hlavných aspektov. Tými je trvanie a dĺžka daného pracovného pomeru a zároveň spôsob skončenia daného pracovného pomeru (výpoveď alebo skončenie pracovného pomeru dohodou).

Odstupné pri výpovedi

V praxi sa odstupné väčšinou vypočítava na základe tzv. odpracovaných rokov a podľa taxatívne vymedzených prípadov v zmysle § 76, ods. 1 Zákonníka práce:

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho trojnásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške štvornásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Odstupné pri dohode o skončení pracovného pomeru

Ak ste sa rozhodli skončiť pracovný pomer dohodou, odstupné sa vypočítava podobne, ako v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Napriek všetkému, aj tu sú menšie zmeny, uvedené v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Bohužiaľ, v prípade, ak ste u svojho zamestnávateľa pracovali menej ako rok, nárok na odstupné vám nevzniká. A to bez ohľadu na to, akým spôsobom je pracovný pomer skončený.

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali menej ako 2 roky, ale nie menej ako rok, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške trojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho štvornásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške päťnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Záver

Na záver je potrebné ešte poznamenať, že nárok na odstupné nevzniká zamestnancovi, u ktorého pri organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach dochádza k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce.

Zamestnávateľ je povinný vám vyplatiť odstupné v najbližší výplatný termín. Čiže s vašou poslednou vyplatenou mzdou sa obvykle vypláca aj výška odstupného, ktoré musí byť vyplatené v celosti. Samozrejme, ani toto nemusí byť dané úplne striktné. Ak sa so svojim zamestnávateľom dohodnete, táto dohoda má prednosť pred zákonnou úpravou.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Občianske právo, Trestné právo, Ústavné právo

Nahrávanie policajta pri služobnom zákroku

Kontakt s políciou je málokomu príjemný a zvyčajne sa s príslušníkmi polície stretávame v extrémne náročných situáciách. O to horšia je táto situácia v prípade, že policajt vystupuje argoantne alebo dokonca máte pocit, že je zaujatý či postupuje nezákonne. V takom prípade je najlepším dôkazným prostriedkom na dokázanie situácie zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam z jeho konania. Upozornenie: Na začiatku by sme však chceli zdôrazniť, že tento článok neslúži ako návod na dehonestáciu príslušníkov policajného zboru, ale ako prevencia. Väčšina policajtov sú slušní ľudia, ktorí s vami v prípade potreby dokážu jednať slušne, a preto by ste k nim mali rovnako pristupovať aj vy. Je dôležité si uvedomiť, že na internete koluje veľké množstvo tendenčne zameraných videí, resp. videí, pri ktorých nepoznáme celý kontext, avšak len výsledok danej hádky, resp. konfliktu. Preto sa odporúča, aby ste zapli nahrávanie už v prípade prvých pochybností o zaujatosti či zákonnom prístupe policajta. Z psychologického hľadiska ide, samozrejme, o ďalší stres nielen pre vás, ale rovnako aj pre policajta, ktorý si je vedomý toho, že každé jeho slovo je nahrávané. To môže v konečnom dôsledku veci pomôcť, ale poznáme aj prípady, kedy to naopak, celý prípad zhoršilo. Pre takéto situácie je preto dobré poznať svoje práva a povinnosti súvisiace s nahrávaním zákroku.

Môžem si nahrávať policajta?

Jednoduchá odpoveď – áno, no nie vždy. Prvým dôležitým faktorom je, že policajta si môžete nahrávať v čase výkonu služby. To znamená, že ak by ste si chceli nahrávať vášho suseda, ktorý je policajt, ako kráča z práce domov, možné to nie je. Na druhej strane je však fakt, že každý policajt je v čase výkonu služby povinný strpieť zaznamenávanie výkonu svojej služobnej činnosti na obrazovo­zvukový záznam.  Toto právo však nenájdete nikde v bežnej zákonnej úprave, ale pre jeho odôvodnenie musíte ísť do tzv. judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten konštatoval vo svojom rozhodnutí  II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, že policajti, ktorí sú v službe, sú verejnými činiteľmi. Je však pravdou, že niektorí príslušníci polície sa skúšajú domáhať toho, aby ste ich nenatáčali ustanoveniami Občianskeho zákonníka, avšak v tomto prípade môže ísť len o ich prosbu, nie zákonnú výzvu. Podľa uvedeného rozhodnutia, verejnosť má právo dokumentovať konanie príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, prípadne príslušníkov tzv. obecnej či mestskej polície.

Ako k tomu došlo?

V marci roku 2000 sa v Prešove konala petičná akcia pod názvom “Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky”. Na miesto dorazili príslušníci Mestskej polície v Prešove, ktorí zakázali nahrávať kameramanovi policajný zákon s odôvodnením, že nemá povolenie ich natáčať, narúša tým ich súkromie a neprajú si, aby boli bez udelenia predošlého súhlasu pri výkone svojej činnosti snímaní videokamerou. Keďže v danom čase neexistoval predmetný rozsudok Ústavného súdu Slovenskej republiky, kameraman poslúchol a nahrávanie vypol. Avšak využil svoje zákonné právo domáhať sa ochrany svojich práv súdnou formou, pričom v podanej sťažnosti uviedol, že toto konanie príslušníkov Mestskej polície v Prešove bol nezákonné a protiústavné. Argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V odôvodnení Ústavný súd okrem iného uviedol, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou, pričom u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu ich priestoru tzv. súkromnej sféry. V dôsledku toho sa teda primeraným spôsobom znižuje aj ochrana ich osobnostných práv, predovšetkým práva na súkromie. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí ďalej uvádza:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”
Príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky si nahrávať môžete počas služobného zákroku. Nie však mimo službu. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Policajt mi nahrávanie zakázal

V praxi sa však stáva, že rôzne druhy verejných činiteľov pri služobnom zákroku či výkone funkcie zakazujú takéto natáčanie s tvrdením, že na ich filmovanie potrebujete povolenie, prípadne sa na osobu, ktorá drží kameru (či mobilný telefón), obrátia s požiadavkou o predloženie novinárskeho preukazu. Odvolávajú sa pritom na ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. – občiansky zákonník, podľa ktorého:

“Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“

Toto ustanovenie je pravdivé a nespochybniteľné. Avšak v prípade príslušníkov polície (či už PZ SR alebo obecnej či mestskej polície) si je potrebné uvedomiť, že v čase výkonu svojej funkcie, resp. v službe sú verejnými činiteľmi, a tým pádom sa nemôžu domáhať plnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka z dôvodu, že verejnosti vzniká právo dokumentovať ich konanie, čo konštatoval v uvedenom rozhodnutí aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V tomto bode je dôležité podotknúť, že žiaden zákon neustanovuje, ako má novinársky preukaz vyzerať, a teda policajt by ho od vás ani nemal požadovať.

Počas bežnej cestnej kontroly dochádza často k situáciám, kedy policajt nahrávanie zákroku zakáže. Treba sa však vedieť účinne bránniť. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Môže si policajt nahrávať mňa?

Čo však, ak sa ocitneme na opačnej strane barikády a príslušník policajného zboru si začne nahrávať mňa? Novelou zákona o obecnej polícii účinnej od 01.12.2019 sa doplnil aj § 3 o ods. 3 v znení:

„(2) Obecná polícia je oprávnená využívať zvukové, obrazové alebo iné záznamy spracúvané v súlade s osobitným predpisom  na plnenie jej úloh a na zaznamenávanie priebehu jej činnosti alebo zákroku.“

Takéto oprávnenie však zákon nepripúšťa iba príslušníkom obecnej polície, ale aj príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne v zmysle § 69 ods. 2:

“Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.”

a zároveň § 69 ods. 4 a ods. 5, ktorý vyložene upravuje na aké účely tento záznam môžu použiť:

“(4) Informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu;27b) iným orgánom alebo osobám a do zahraničia podľa § 69d a 69da a ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. (5) Informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.“

To v praxi znamená, že príslušník obecnej, resp. mestskej polície či príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky si vás môže nahrávať s odvolaním sa na uvedené ustanovenia. Na rozdiel od vás však takto vyhotovený záznam nie je oprávnený zverejniť, ale môže ho využiť ako dôkazný prostriedok v prípadnom správnom, priestupkovom, trestnom alebo inom úradnom konaní. Ak by sa takýto váš záznam, ktorý vyhotoví policajt, bez vášho predchádzajúceho súhlasu ocitol na internete, problém môže mať ten, kto tento záznam zverejnil. Príkladom je zastavenie vodiča – dôchodcu, zo strany príslušníkov Policajného zboru v Prešove v roku 2016, ktoré sa stalo hitom internetu – zverejnenie takejto nahrávky je však v rozpore so zákonom, nakoľko daný vodič sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu a dokonca tento záznam ani nebol predmetom ďalšieho konania zo strany policajného zboru:

Záver

V zásade platí, že sa voči policajtom treba správať slušne a s rešpektom, nakoľko sú tiež ľudia a ich primárnou úlohou je pomáhať a chrániť. Nie vždy je to však možné a dokonca môžu vznikať aj extrémne komplikované situácie. V takých prípadoch je potrebné použiť nahrávanie príslušníka polície ako nástroj tzv. poslednej záchrany v prípade, že rozumná argumentácia nezaberá. Aj v rámci tohto nástroja však treba zachovať určitú obozretnosť a prípadnú nahrávku použiť ako dôkaz v konaní proti policajtovi. Ich zverejnenie totiž zvyčajne spôsobí autorovi viac škody ako úžitku.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom
| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom?

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 

Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.

Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.

Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

  • je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
  • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
  • je bezúhonná  
  • má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.

Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Darovanie a darovacia zmluva. Je možné vrátiť dar?

Jednou z častých otázok s ktorou sa v rámci mediácie stretávame, je možnosť prípadného vrátenia daru tomu, kto dar poskytol. Dôvody na to môžu byť rôzne, rovnako ako môže byť rôzna aj reakcia obdarovaného na takúto prosbu resp. požiadavku. Pokiaľ je odmietnutá, prichádzajú na rad zákony a paragrafy, súdy a silové riešenie sporu.

Čo je to vlastne dar? Môže to byť čokoľvek, čo je vymedzené ako predmet tzv. Darovacej zmluvy. Dôležité je poznamenať, že darom môže byť čokoľvek, čo môže byť spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. V praxi teda hovoríme o nehnuteľnostiach, hnuteľnom majetku, spoluvlastníckych podieloch, hmotných veciach a pod.

Čím sa v článku budeme zaoberať?

Zákonná úprava darovania

Ak už ste sa rozhodli, že by ste dar chceli poskytnúť alebo  by vám chcel niekto dar naopak darovať, určite by ste tak mali urobiť podľa zákona – a to pri akomkoľvek dare, ktorý môže mať hodnotu. Najlepšie to môžete urobiť prostredníctvom tzv. darovacejzmluvy, ktorá je zákonným inštitútom a je upravená v Občianskom zákonníku. Ten ustanovuje hneď niekoľko zásadných ustanovení, týkajúcich sa darovacej zmluvy, konkrétne ide o § 628 spomínaného zákona.

  1. “Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.” – dôležitým slovným spojením je v tomto prípade “bezplatne“. Darovacia zmluva v ktorej sa strany dohodnú na tom, že niekomu niečo prenechajú alebo darujú za odplatu je neplatná, pretože by nešlo o darovaciu zmluvu, keďže nie sú naplnené základné zákonné ustanovenia tejto zmluvy. Zároveň je tu potrebné zdôrazniť, že darovacia zmluva je dvojstranný právny akt.
  2. “Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.” – v rámci Občianského zákonníka sa teda uvádza, že darovacia zmluva musí byť obligatórne písomná, v opačnom prípade je neplatná. Existuje však aj výnimka, týkajúca sa hnuteľných vecí, ktoré sú odovzdané a prevzané priamo pri darovaní.
  3. “Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.” – v praxi sme sa už stretli s ustanovením, kedy k darovaniu nehnuteľnosti malo dôjsť až po smrti poručiteľa. Takto spísaná darovacia zmluva však bola neplatná práve na základe ustanovenia § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže všetky práva a povinnosti darcu zanikajú jeho smrťou, jediným zákonným inštitútom, ktorý môže nakladať s majetkom zosnulého (poručiteľa) je dedičské konanie, resp. závet. Ak by ste sa rozhodli preto, že chcete niečo darovať až po svojej smrti, jednoznačným zákonným riešením je závet.

Zákonodárcovia však mysleli aj na prípad, že by jedna zo strán, chcela požadovať vrátenie daru alebo by sa chcel obdarovaný daru zbaviť.

Vrátenie daru zo strany obdarovaného

Obdarovaný má právo za určitých okolností vrátiť predmet daru jeho pôvodnému majiteľovi. Tu však treba upozorniť na to, že v prípade vrátenia daru sa na to vzťahuje určitá lehota. Tá je stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka a tým obdobím je trojročná premlčacia lehota: “Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.”

Aké sú však okolnosti vrátenia daru zo strany obdarovaného? Tie sú uvedené v § 629 Občianskeho zákonníka:

“Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.“

Je však dôležité poukázať na toto, že toto právo sa dá využiť iba v prípade vád, na ktoré darca neupozornil. Pre väčšiu právnu ochranu obdarovávaného by tieto vady mali byť spísané v darovacej zmluve. Z uvedeného však vyplýva, že nie je podstatné, či darca o daných veciach vedel alebo nie, podstatný je na základe logického a gramatického výkladu iba fakt, či na tieto vady upozornil. Právo vrátenia daru zo strany obdarovaného však zaniká v prípade, že darca na vady upozornil a obdarovaný o týchto vadách vedel a napriek tomu dar prijal. V takom prípade darca nie je oprávnený vrátiť dar a nie je možné využiť toto právne ustanovenie.

Vrátenie daru od obdarovaného zo strany darcu

Na druhej strane pomyselnej barikády stojí ten, kto dar obdarovanému daroval. Aj naňho sa vzťahuje určitá právna ochrana pred zneužitím a ďalšími faktormi. To v praxi upravuje § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza:

“Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.”

Ako je z uvedeného ustanovenia zákona zrejmé, zákonný dôvod na požiadanie daru späť od obdarovaného je jeho správanie voči darcovi alebo členovi darcovej rodiny. Ide napríklad o rôzne druhy schválností, hrubých urážok, fyzické násilie, nátlak, vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie a pod. Čo je dôležité však dôležité poznamenať, že zákonodárcovia jednoznačným spôsobom neurčujú o akého člena rodiny má ísť, prípadne, či sa ustanovenie vzťahuje napríklad na bratrancov, sesternice, či rôznych vzdialených príbuzných. Existuje právny názor, podľa ktorého by malo ísť o tzv. blízku osobu, resp. o príbuzného v priamom rade. To však v takomto prípade musí rozhodnúť súd.

Darovacia zmluva teda zaniká doručením požiadavky resp. výzvy na vrátenie daru obdarovanému, pričom nie je potrebné, aby táto výzva bola v písomnej forme. Obdarovaný je v takom prípade povinný vrátiť všetko, čo bolo predmetom darovacej zmluvy. Zložitejšia situácia však nastáva v prípade, že obdarovaný medzitým danú vec stratil, predal a pod. V takom prípade je povinný darcovi poskytnúť tzv. peňažnú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia sa, čo je ustanovené v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

O vrátenie daru však môže požiadať iba ten, kto dar poskytol darovanému. V prípade smrti darcu nie je možné domáhať sa vrátenia daru jeho dedičmi.

Mimosúdne riešenie sporu

Po výzve na vrátenie daru sa však veľmi často stáva, že protistrana odmietne daný dar vrátiť a začne pre to, aby sa tak stalo, robiť všetko možné, aj nemožné. Na druhej strane však stojí navrhovateľ, ktorý je v tomto prípade akousi slabšou stranou – nakoľko sa domáha vrátenia toho, čo mu patrilo na základe určitých faktov. Má, tak ako pri všetkom – dve riešenia. Prvou možnosťou je vyriešiť spor mimosúdnou cestou – mediáciou.

Práve táto možnosť je mnohokrát najlacnejšou a najrýchlejšou alternatívou. Je však závislá na ochote všetkých strán komunikovať a dospieť k vzájomnej dohode týkajúcej sa vrátenia daru. Naša mediačná prax hovorí o tom, že existuje približne až 80% pravdepodobnosť, že dôjde k vzájomnej dohode strán zúčastnených na mediačnom konaní.

Mediátor je pritom nezaujatou osobou, ktorý prostredníctvom rôznych mediačných techník dopomôže jednotlivým sporiacim sa stranám k tomu, aby sa vzájomne dokázali dohodnúť tak, aby boli spokojní všetci.

Súdne riešenie sporu

Spor môžete samozrejme riešiť aj formou súdneho rozhodnutia a to tak, že na protistranu podáte žalobu, ktorú odôvodníte nielen vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, ale zároveň sa zameriate na spísanie všetkých okolností, ktoré s prípadom súvisia. V takom prípade však vzhľadom na zložitosť sporu odporúčame využiť služby advokáta, ktorý prevezme celú agendu a bude vás na súde zastupovať.

Pri súdnom riešení sporu sa však obrňte nielen pevnými nervami a trpezlivosťou, ale predovšetkým aj finančnými prostriedkami. Len samotné podanie návrhu na súdne konanie vás totiž stojí nemalé peniaze, ak k tomu pripočítame trovy konania a právneho zastúpenia, suma môže byť naozaj vysoká. Ak sa však spor nepodarí vyriešiť formou mediácie, zrejme neostáva nič iné, ako riešiť prípad súdnou cestou. Výsledok však býva veľmi často neistý a pri rozhodovaní súdu si musíte byť vedomí, že ide o direktívne rozhodnutie v prospech jednej zo strán. A to ani nespomíname fakt, že takýto súd môže trvať celé roky.

Niekedy však v situáciách, kedy je napríklad obdarovávaný agresívny a dochádza aj k fyzickému násiliu, pravdepodobne neexistuje iná cesta, než žiadať ochranu svojich práv a záujmov prostredníctvom súdu.

Záver

Čo dodať na záver? Na vrátenie daru či už ako darca alebo ako obdarovaný máte právo. Musia  však byť naplnené určité dôvody, pre ktoré sa tohto vrátenia daru dovolávate, aby sa tým predišlo svojvôli a zabezpečil sa princíp právnej istoty oboch strán. Ak však už dôjde k sporu, určite odporúčame riešenie prostredníctvom mimosúdneho spôsobu, než sporového konania na súde. Ušetríte tým nielen podstatne veľkú časť svojho času, ale predovšetkým aj financií.