Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.
Všeobecná právna úprava
Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.
Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).
Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky
(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
a
Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.
Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).
V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.
Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).
V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.
Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.
Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti
Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.
Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19
Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.
Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.
(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.
Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.
Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce
Aj z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.
Príklady z praxe a ako sa brániť?
V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:
- Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
- Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie a jeho účinnosť bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8. V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
- Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
- Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.
Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:
a
V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať – to sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov do rúk fyzických osôb, kde je spravidla uvedený aj ich dátum narodenia, či adresa. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.
Záver
Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť aj laický aspekt na základe ktorého často dokážu fungovať a pracovať orgány samosprávy. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať a je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami, ktoré sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.
![Elektronicské správy sa budú kontrolovať](https://mediacnecentrum.eu/wp-content/uploads/2021/07/risk-3119370_1280.jpg")
