| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Komunálne právo, Mediácia, Správne právo

Aplikačné problémy pri potvrdzovaní uznesení obecného zastupiteľstva

Obecné zastupiteľstvo je najvyšším „legislatívnym“ orgánom obce. V praxi sa však veľmi často stretávame s tým, že poslanci obecného či mestského zastupiteľstva nemajú dostatočné právne vzdelanie a povedomie. To prináša viaceré problémy s praktickou aplikáciou ich plnenia. Najväčší problém je pritom s prijímaním uznesenia obecného zastupiteľstva.

Najčastejšie problémy vznikajú predovšetkým vo chvíľach, keď sa dostanú do sporu zastupiteľstvo a starosta obce / primátor mesta. Vtedy dôjde k nepodpísaniu pôvodne prijatého uznesenia zastupiteľstva. Mnohí poslanci obecných či mestských zastupiteľstiev nemajú však dostatočné právne vzdelanie, čo prináša viacero problémov najmä v aplikačnej praxi. Uznesenia zastupiteľstiev sú tak „znovusplatňované“, „obnovované“, „znovuobnovované“ a pod. Dochádza tak k situáciám, kedy sú vďaka nedostatočnému právnemu povedomiu poslancov zahlcované orgány kontroly, predovšetkým prokuratúry a súdov.

Môže starosta nepodpísať uznesenie zastupiteľstva?

Táto právomoc je starostovi, resp. primátorovi priznaná zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, konkrétne ju upravuje § 13 ods. 6:

„Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 10.“

Táto možnosť je starostovi vyslovene priznávaná, a to v taxatívne vymedzených prípadoch. Tie sú však svojim obsahom tak rozsiahle, že starosta obce môže v extrémnych prípadoch za zjavne nevýhodné považovať prakticky každé uznesenie obecného zastupiteľstva. Zákon o obecnom zriadení pritom expressis verbis  (výslovne) hovorí, že postačuje domnienka, a to v obidvoch v zákonom uvádzaných prípadoch. Ide o subjektívny rozhodovací proces starostu obce, pričom táto subjektívnosť pri rozhodovaní sa uplatňuje aj v prípade predpokladu nezákonnosti.

Túto právomoc starostu mnohí ľudovo nazývajú ako „právo veta“, čo nie je úplne správne. Preto sa v odbornej praxi využíva termín „sistačná právomoc“. Uvedenú právomoc je možné aplikovať prakticky na akékoľvek uznesenie zastupiteľstva s dvomi výnimkami. Zo sistačnej právomoci starostu je vyňaté uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra a uznesenie o vyhlásení miestneho referenda o odvolaní starostu. Ak si však odmyslíme tieto dve podmienky, dôvod nepotvrdenia uznesenia je právne irelevantný.

Práve sistačná právomoc starostu prináša neželaný jav, a to neschopnosť niektorých poslancov správnym spôsobom potvrdzovať uznesenie obecného zastupiteľstva. Nesprávne pochopenie zákona tak spôsobuje, že volení zástupcovia v rámci samosprávy často prijímajú uznesenie formou, ktorú zákon nepozná.

Čo robiť ak starosta nepodpíše uznesenie?

Aplikačná prax často hovorí o tom, že poslanci, ktorí sa prvýkrát dostanú do výkonu funkcie, nevedia správnym spôsobom využiť svoje právo obecného, resp. mestského zastupiteľstva, ktoré im rovnako priznáva zákon o obecnom zriadení v zmysle § 13 ods. 8:

„Ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť; ak obecné zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť.“

V tomto prípade je potrebné pri potvrdzovaní uznesení zastupiteľstva súbežne splniť niekoľkých kumulatívnych podmienok:

Zvýšené kvórum

V prvom rade ide o podmienku zvýšeného volebného kvóra medzi poslancami, ktorí uznesenie potvrdzujú. Kým na prijatie bežného uznesenia postačuje nadpolovičná väčšina poslancov, pre potvrdenie takéhoto uznesenia je potrebná už trojpätinová väčšina hlasov všetkých poslancov. V prípade, že sa sistované rozhodnutie potvrdí napr. iba nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov, takto potvrdené uznesenie je obligatórne neplatné a nemôže byť teda ani vykonateľné.

Lehota na potvrdenie

Kým v minulosti bola lehota na potvrdenie uznesenia stanovená na obdobie dvoch mesiacov, posledná novela zákona to zmenila. Aplikačná prax často prinášala problémy, na základe ktorých starostovia reálne zvolávali zasadnutie zastupiteľstva raz za tri mesiace. Tým reálne dochádzalo k upretiu možnosti využitia inštitútu potvrdenia uznesenia v prípade, že poslanci zastupiteľstva neboli dostatočne dôslední. Aktuálna právna úprava hovorí o tom, že takéto uznesenie musí byť potvrdené do 3 mesiacov.

Potvrdenie uznesenia

Zákon o obecnom zriadení expressis verbis uvádza, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, ak uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť. Práve na základe jednoznačnej formulácie zákona vyplýva, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, nie zmeniť, zrušiť, znovusplatniť a pod. Dôležitá je preto správna gramatická a štylistická formulácia, ktorá musí obsahovať obligatórne formuláciu „potvrdiť“ alebo „potvrdzuje“.

Príklady z praxe

Zákon vyžaduje expressis verbis formuláciu, využívajúcu štylistiku slova potvrdiť, uvedené rozhodnutia zastupiteľstva sú obligatórne neplatné. V rámci postupu podľa ustanovenia § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo nemôže meniť obsahové znenie potvrdzovaného uznesenia. Opačný výklad by znamenal, že v prípade iného znenia obsahu takto prijímaného uznesenia, by starosta s poukazom na poslednú vetu § 13 ods. 8 uvedeného zákona nemohol fakticky realizovať svoje sistačné právo voči obsahovo odlišnému uzneseniu ako bolo sistované uznesenie, ktoré malo obecné zastupiteľstvo potvrdiť.

Typickým príkladom je bližšie nešpecifikovaná obec, kde obecné zastupiteľstvo prijalo uznesenie, ktorým „znovusplatňuje“, resp. „znovuobnovuje“ uznesenia nepodpísané starostom. Napadnuté uznesenia nakoniec skončili na prokuratúre, ktorá svojím rozhodnutím upozornila poslancov obecného zastupiteľstva na nezákonnosť takto prijatých uznesení a teda ich nevykonateľnosť. Prokurátor vo svojom upozornení uviedol, že v danom prípade je síce zrejmé, že zámerom poslancov bolo potvrdenie uznesení obecného zastupiteľstva, ktorých výkon starosta pozastavil, avšak učinili tak formou ich „znovuobnovenia“, teda formou, ktorú zákon o obecnom zriadení nepozná.

Starosta neakceptoval uznesenia obecného zastupiteľstva o „znovuobnovení“ uznesení, ktorých výkon pozastavil a tieto odmietol nepodpísať. Nemožno to však považovať za jeho nečinnosť, keďže ustanovenie § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení expressis verbis vyžaduje potvrdenie sistovaných uznesení trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov (táto podmienka bola splnená), nie ich zmenu, resp. znovuobnovenie.

Keďže proces vybavovania sťažnosti na prokuratúre sa konal na prelome rokov a jedným z potvrdzovaných uznesení bolo aj uznesenie o rozpočte, nastal tak právny problém, kedy poslanci mali dostatočnú vôľu na to, aby uznesenie o rozpočte potvrdili, avšak absencia dostatočného vzdelania a predovšetkým chuti sa dovzdelávať spôsobili, že tak učinili spôsobom, ktorý zákon nepozná.

Záver

Tento problém sa periodicky opakuje v menších, ale aj väčších obciach na Slovensku. Jeho zdroj je pomerne jednoduché pomenovať – ide o nedostatočnú odbornú prípravu poslancov obecného zastupiteľstva pre výkon svojej funkcie. Aj napriek tomu, že § 25 ods. 1 písm. f) Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ukladá poslancom povinnosť prehlbovať si vedomosti potrebné na výkon funkcie poslanca, prax ukazuje, že k tomu reálne nedochádza. Jeden z častých argumentov, s ktorými sa pri tom stretávame, je absencia akejkoľvek sankcie za porušenie povinnosti poslancov a praktická nemožnosť odvolania poslanca v prípade neplnenia jeho povinností, ktoré mu zákon ukladá. Teoretickým riešením tejto situácie by bolo primäť poslancov k reálnemu prehlbovaniu vedomostí prostredníctvom ročne taxatívne vymedzených školení, ktoré by museli aspoň raz absolvovať pre prehĺbenie svojich vedomostí (podobne ako je to napr. v zákone č. 420/2004 Z. z. o mediácii). Opakované porušenie tejto povinnosti by mohlo mať za následok zánik mandátu poslanca. Podobnú obligatórnu povinnosť by však bolo vhodné aj pre starostov miest a obcí, ktorým to, podobne ako v prípade poslancov, prikazuje zákon o obecnom zriadení.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Sused vypína kúrenie

S príchodom zimného vykurovacieho obdobia sa čoraz častejšie stretávame s veľmi nepríjemným javom v bytových domoch, keď sused vypína kúrenie, alebo radiátory. To spôsobuje veľké problémy ostatným vlastníkom, ktorí v dôsledku toho pociťujú väčšiu zimu v svojich bytoch. Ako si poradiť s takýmto susedom?

Počas vykurovacej sezóny sa obyvatelia bytov dopúšťajú dvoch extrémov – jedným z nich je vykurovanie domácností nad 25 stupňov, druhým zas úplné vypínanie radiátorov na dlhší čas, či nezapínanie kotlov. Jednoduchá fyzika hovorí o tom, že teplo nezostáva na mieste, ale prestupuje cez steny, stropy či podlahy do okolitých domácností.

Nejde pritom o jav, ktorý by sa týkal iba bytových domov, kde je spoločné vykurovanie prostredníctvom centrálnej kotolne. Bežne sa vyskytuje aj pri tzv. samostatnom vykurovaní, kedy má každý zo susedov kotol vo svojom byte.

Keď kúri len jeden sused

Vo Vysokých Tatrách, ako aj v ďalších rekreačných strediskách, kde vznikajú tzv. “víkendové” alebo “apartmánové” byty dochádza však k ďalšiemu extrému. Mnohé z týchto bytov sú obývané ľuďmi, ktorí v nich reálne strávia iba niekoľko dní, prinajlepšom niekoľko víkendov do roka. Počas obdobia, kedy v bytovom dome nie sú nielenže vypínajú radiátory, ale v mnohých prípadoch aj kotol. Vtedy dochádza k situácii, kedy ani len “netemperujú” svoj vlastný byt, pretože žiadna právna úprava im to neprikazuje.

V tomto bode je dôležité poznamenať, že výrazný rozdiel je medzi vykurovaním cez ústrednú kotolňu a samostatným vykurovaním. Laicky povedané, pri ústrednom vykurovaní je teplo vedené do radiátorov cez steny a dochádza aspoň k ich čiastočnému vykurovaniu. Pri samostatnom vykurovaní však prichádza problém v podobe absencie jedného centrálneho kotla a prítomnosti viacerých “osobných kotlov”, ktoré sú plne v kontrole jednotlivých vlastníkov.

Ak sa tí rozhodnú pre jeho vypnutie, nastáva veľmi zložitá situácia – nedochádza k prirodzenému prestupu tepla medzi domácnosťami a tým pádom na nezodpovedných víkendových majiteľov doplácajú iba tí, ktorí tam bývajú celoročne, resp. dlhodobo. Na ich úkor musia totiž zvýšiť vykurovanie svojho priestoru, tak aby vyhriali aj susediace steny, podlahu, či strop. Ak máte hneď niekoľko takýchto susedov, ktorí (ne)vykurujú, máte o starosť postarané. Stav, keď sused vypne kúrenie a ušetrí na kúrení, musia prakticky na kúrení zaplatiť tí, ktorí tam žijú svoj bežný každodenný život. Trochu nefér, že?

Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni

Vyhláška o rozpočítavaní nákladov na teplo odporúča pomer základnej a spotrebnej zložky 60 ku 40. Avšak vlastníci bytov sa môžu dohodnúť na tom, že tento pomer môžu zmeniť podľa vlastného uváženia. Aj napriek tomu, že spomínaných 60/40 je ten najoptimálnejší pomer pre každú budovu, mnohí vlastníci začali hľadať spôsoby, ako svoje náklady na byt, ktorý využívajú len víkendovo znížiť. A práve preto sa deje to, že sused vypína kúrenie.

Veľmi často preto dochádza k takým úpravám pomeru, pri ktorom dominuje tzv. “spotrebná zložka” v domnení, že je to spravodlivejšie. Spravodlivejšie v tom zmysle, že budú platiť vyššie percento podľa nameraných hodnôt na rozdeľovači, často v pomere 20/80. Ide však o bezohľadnosť a parazitizmus majiteľov bytov, ktorí nekúria, voči tým, ktorí vykurujú poctivo. Treba však zdôrazniť, že žiaden právny predpis týmto nie je dotknutý.

Jediným riešením pri spoločnej kotolni je preto dohoda vlastníkov a keďže častokrát v rekreačných oblastiach dominujú tí, ktorí tam nebývajú, dochádza k poškodzovaniu (aj keď zákonnému) tých, ktorí tam žijú trvalo.

Keď sused vypína kurenie… Čo s tým?

Odpoveď je bohužiaľ jednoduchá – nijako. Ak sa váš sused rozhodne nepočúvať logické argumenty, prosby, či sťažnosti, jednoznačný recept naňho neexistuje. V takom prípade je možné osloviť mediátora, ktorý sa pokúsi vyjednať medzi oboma stranami určitú dohodu.

Mediátor sa pritom môže pokúsiť zistiť, prečo sused vypína kúrenie a pri spoločnom sedení sa pokúsiť dohodnúť medzi vami a susedom také podmienky, ktoré by boli výhodné pre obe strany. Ak je tých susedov viac, musí nanešťastie osloviť každého z nich, pričom pri väčšom počte sebeckých susedov sa zvyšuje aj šanca na neúspech. Avšak aktuálne si dovoľujeme tvrdiť, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ide asi o jednu z mála možností, ktorú susedia majú.

Druhou možnosťou majiteľa bytu je obrátiť sa o pomoc na súd. V zmysle Zákona č. 182/1993 o bytoch a nebytových priestoroch § 11 ods. 5 je uvedené:

(5) Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome svojím konaním zasahuje do výkonu vlastníckeho práva ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v tomto dome takým spôsobom, že obmedzuje alebo znemožňuje výkon vlastníckeho práva tým, že hrubo poškodzuje byt alebo nebytový priestor, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, spoločné nebytové priestory, príslušenstvo alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, alebo neplní povinnosti uložené rozhodnutím súdu, môže súd na návrh spoločenstva alebo niektorého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome nariadiť predaj bytu alebo nebytového priestoru.

Ako je teda zrejmé, musí dôjsť k zásahu do výkonu vlastníckeho práva suseda a dokonca na návrh spoločenstva alebo niektorého z vlastníkov môže súd navrhnúť predaj jeho bytu. V tomto prípade je však dôležité poznamenať, že pri problematike kúrenia je dokazovanie veľmi zložitou vecou najmä v súvislosti s určením príčinnej súvislosti. Uvedené ustanovenie sa preto veľmi často používa a uplatňuje hlavne v súvislosti s narušovaním pokojného bývania, ohrozenia bezpečnosti, dobrých mravov, poškodzovania spoločných priestorov a pod.

Extrémne prípady

Existujú však aj situácie, kedy by bolo oprávnené použitie daného paragrafu v súvislosti s tvoriacou sa plesňou, prípadne preukázateľným poškodením zo strany nečinnosti suseda, ktorý svojou nečinnosťou zasahuje do práv druhých. Typickým sprievodným javom je vtedy napríklad navlhnutie stien, ktoré dovtedy boli vykurované, prípadne opadávanie omietky. Má to však svoje úskalia.

Začiatok tvorenia sa plesní, keď sused vypína kúrenie...
Vlhnutie stien a tvorba plesne môže byť často sprievodným javom neporiadneho suseda.
Padajúca omietka môže byť dôsledkom toho, že váš sused vypína kúrenie
Tvorí sa vám v rohoch bytu pleseň a vaši susedia nekúria? Je to jeden z možných faktorov.

Najzložitejším javom v tomto prípade je, ako sme už spomínali dokazovanie príčinnej súvislosti. Sused vypína kúrenie, ale sused sám priamo za vznik plesne nemôže. Čiastočnú vinu totiž nesiete aj vy. Avšak v prípade, že ste v snahe zabrániť únikom tepla vymenili okná a málo odvetrávate miestnosť u vás v byte sa vyskytne zvýšená vlhkosť. Tá zapríčiňuje tvorbu plesní, prípadne čiernych fľakov na stene. Vo vzduchotesných budovách sa preto často stretávame s kondenzáciou vody z vlhkého muriva na studených stenách. A práve za studené steny môže byť v takom prípade zodpovedný poväčšine sused, ktorý nekúri.

Existuje aj niekoľko praktických rád, ako riešiť problémy s tvorbou plesní, tie však nevyriešia problémy s nezodpovedným susedom.

Na druhej strane sused môže argumentovať využitím svojho vlastníckeho práva, ktoré mu garantuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 20:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Práve poškodzovanie ľudského zdravia by mohlo byť uplatniteľné aj v súvislosti s ústavou, avšak ťažko dokázateľné. Pri podaní na súd by bolo takéto poškodenie vecou dokazovania a vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov aj spojená s veľkým rizikom. V tomto bode je potrebné poznamenať, že uvedený paragraf nikdy nebol uplatnený v súvislosti s kúrením a neexistuje k tomu ani žiadna platná judikatúra.

Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]

Záver

Jednoznačným riešením by bola zmena zákona o bytoch a nebytových priestoroch tak, aby samotný zákon začal rozlišovať problematiku “víkendových bytov” a “apartmánových bytov”. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sú tak v nevýhode práve trvalo žijúci obyvatelia, ktorí ťahajú za kratší koniec.  Na druhej strane stojí oprávnený nárok vlastníkov týchto bytov užívať svoj majetok podľa svojho uváženia. Takýmto užívaním by však nemalo dôjsť k porušeniu práva ostatných vlastníkov, čo však nie je v právnej praxi nijakým spôsobom zosúladené. Jedinou možnosťou ako riešiť takéto problémy je vzájomnou dohodou susedov. Pokiaľ nie je možná, neostáva nič iné ako vyskúšať služby mediátora a mimosúdneho riešenia sporu, alebo sa obrátiť so žalobou na súd. Tam je však výsledok veľmi neistý.

 

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Pracovné právo

Mobbing a bossing

Chodiť do práce so stiahnutým žalúdkom nie je nikomu príjemné. A predsa každý deň pred začiatkom pracovnej doby prežívajú stres stovky zamestnancov. Dôvodom je šikana či už zo strany kolegov alebo zo strany nadriadeného. Tú v praxi označujeme ako mobbing a bossing.

Zoznámte sa, mobbing a bossing

Pojmy mobbing a bossing už niekoľko rokov rezonujú v pracovnom prostredí. V oboch prípadoch ide o šikanu. Kým termín mobbing znamená, že zamestnanca šikanujú kolegovia, pri bossingu je situácia o to vážnejšia, pretože šikanátorom je samotný šéf. Našťastie, existujú spôsoby, ako sa mobbingu alebo bossingu účinne brániť. Na vyriešenie problému je okrem dávky odvahy potrebná aj pomoc mediátora alebo iného príslušného orgánu, na ktorý sa môžete obrátiť.

V slovenskom práve neexistuje žiadny „antimobbingový“ zákon. Naopak, krajiny ako Švédsko, Fínsko alebo Francúzsko zaviedli ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na prípady šikany na pracovisku.

Všetci proti jednému

Termín mobbing pochádza z anglického slova to mob – napadnúť, dotierať. Ide o druh šikany na pracovisku, známy aj ako psychoteror. V porovnaní s „normálnymi“ konfliktmi na pracovisku sa mobbing vyznačuje tým, že je cielný a dlhodobý – kolega vás nešikanuje jeden deň, ale týždne, mesiace či roky. Cieľom šikanátora je „neobľúbeného kolegu“ oslabiť, izolovať alebo vyčleniť z kolektívu. Šikanovať môže jednotlivec, ako aj väčšia skupina osôb. Zriedkavé je, keď osobu šikanuje celý pracovný tím.

Keď šikanuje šéf

Teraz sa pozrime na situáciu z opačnej strany. Môžete mať tých najlepších kolegov na svete, keď vás však šikanuje šéf, rýchlo vás prejde chuť do práce. Šikana zo strany nadriadeného je známa pod termínom bossing (z angl. boss – šéf). Bossing môže mať rôzne formy: od odlišného odmeňovania, cez postupne sa zvyšujúce nároky na čas alebo pracovné výkony zamestnanca, až po pripisovanie si výsledkov práce nadriadeným.

Nátlak za hranicami zákona

Šikana na pracovisku, či už ide o mobbing alebo o bossing, rozličnými spôsobmi porušuje  práva jednotlivca. Predmetné úzko súvisí s Antidiskriminačným zákonom, s porušovaním Občianskeho zákonníka, v niektorých prípadoch ide až za hranice Trestného zákona. Uvádzame niekoľko najčastejších príkladov:

  • Antidiskriminačný zákon: Mobbing aj bossing porušujú Antidiskriminačný zákon a rovnako aj Ústavu SR, na základe ktorých by mala platiť zásada rovnakého zaobchádzania. Pracovnoprávne vzťahu upravuje napríklad aj Zákon č. 365/2004 Z. z.: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“
  • Občiansky zákonník: V tomto prípade šikanátor poškodzuje dobré meno a povesť svojho kolegu. Práve Občiansky zákonník ustanovuje právo jednotlivca na ochranu mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
  • Trestný zákon: Šikana zo strany kolegov alebo zamestnávateľa môže zájsť až tak ďaleko, že naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania alebo trestného činu vydierania. Obeť šikanovania sa môže brániť podaním trestného oznámenia či oznámenia o priestupku.

Ako môže pomôcť mediátor?

Mediácia ako mimosúdne riešenie sporov na pracovisku má svoje opodstatnenie v prípade konfliktov v tíme, medzi zamestnancami a oddeleniami, ako aj medzi záujmovými skupinami a vedením spoločnosti. Riešenie konfliktov na pracovisku významne prispieva k pracovnej spokojnosti a motivácii zamestnancov. Obzvlášť pri šikane môžete prostredníctvom mediácie pokračovať v práci na základe vzájomnej dohody namiesto skončenia pracovného pomeru. A práve v takej veci môže pomôcť mediátor.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Pracovné právo

Odstupné pri skončení pracovného pomeru a výpovedi

.Aj napriek tomu, že by to bolo želaním mnohých, nárok na odstupné vám nevzniká automaticky. Pri skončení pracovného pomeru vám ho zákon priznáva iba za určitých podmienok. Odstupné ako také, je vnímané ako spôsob kompenzácie za to, že ste prišli o prácu.

V praxi existuje niekoľko prípadov, kedy vám ako zamestnancovi vzniká nárok na vyplatenie odstupného. Tieto podmienky sú upravené v Zákone č. 311/2001 Z. z. – Zákonníku práce.

Dôležité je poznamenať, že nárok na odstupné vzniká iba pri presne a taxatívne vymedzených dôvodoch podľa zákona. Ak sa váš dôvod skončenia pracovného pomeru výpoveďou nenachádza na tomto zozname, tak bohužiaľ, nárok na odstupné vám nevzniká.  Ak sa rozhodnete, že pracovný pomer ukončíte výpoveďou vy, tak nárok na odstupné Vám nevznikne. Rovnako Vám nevznikne ani v prípade, ak si napr. pracovný úraz privodíte úmyselne.  Napríklad ak si necháte padnúť na nohu nejaký ťažký objekt s tým, že si budete uplatňovať podmienky pracovného úrazu. Zákonník práce však hovorí, že zamestnávateľ vám odstupné môže (avšak nemusí) poskytnúť aj pri iných dôvodoch skončenia pracovného pomeru.

Nárok na odstupné pri výpovedi zo strany zamestnávateľa

V tomto prípade ide o pomerne jednoduchú situáciu, kedy pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa. V takom prípade sa postupuje podľa ustanovení § 63 ods. 1, kedy zamestnávateľ môže dať takúto výpoveď iba v taxatívne vymedzených situáciách, ktorými je zrušenie zamestnávateľa alebo jeho premiestnenie na iné miesto a vy ako zamestnanec s týmto premiestnením nesúhlasíte, resp. nesúhlasíte so zmenou dohodnutého miesta výkonu v práce. Zároveň vám nárok na odstupné vzniká aj v prípade, ak došlo na strane zamestnávateľa k organizačným zmenám a vy ste sa ako pracovník stali nadbytočným – vtedy sa uplatňuje ustanovenie § 63 ods. 1 pís. b Zákonníka práce:

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

Ak vám teda dá zamestnávateľ výpoveď z vyššie uvedených dôvodov, vzniká vám automaticky nárok na odstupné podľa zákona. O tom, v akej výške toto odstupné bude, sa dozviete nižšie v časti Výška odstupného.

Nárok na odstupné pre nepriaznivý zdravotný stav

Podobné je to aj v prípade, že ste ako zamestnanec stratili dlhodobú spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu (resp. pracovné zaradenie) pre nepriaznivý zdravotný stav. To jeupravené v § 63  ods. 1, pís. c Zákonníka práce.

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,

Dôležitým aspektom pri takomto skončení pracovného pomeru v súvislosti s odstupným musí byť potvrdenie vášho zdravotného stavu lekárskym posudkom. Ďalším variantom je prípad, ak vo svojej doterajšej pracovnej činnosti nemôžete pokračovať pre chorobu z povolania alebo pre pracovný úraz. Aj v týchto prípadoch vám vzniká nárok na odstupné.

Nárok na odstupné pri skončení pracovného pomeru dohodou

Nárok na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru prostredníctvom dohody máte. Avšak iba za určitých podmienok. Podobne, ako sme to spomínali v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa (zrušenie zamestnávateľa , nadbytočnosť zamestnanca, zmena dohodnutého výkonu práce). Ďalšou možnosťou je prípad výpovede podľa ustanovení súvisiacich s nepriaznivým zdravotným stavom. Na rozdiel od predchádzajúcich situácií, v tomto prípade je dôležitá práve dohoda, ktorú uzavriete so zamestnávateľom pri skončení pracovného pomeru.

Výška odstupného

Bohužiaľ, zákon a Zákonník práce vymedzuje výšku odstupného ako minimálnu. To znamená, že zamestnávateľ je limitovaný iba dolnou hranicou odstupného, pod ktorú pri jeho vyplácaní nesmie klesnúť. Ak by odstupné nevyplatil v minimálnej výške, dôjde k pochybeniu na strane zamestnávateľa a zamestnanec môže vec riešiť domáhaním sa ochrany na súde alebo prostredníctvom mimosúdneho riešenia sporov, akým je napríklad mediácia. Rovnako mimosúdnym riešením sporov si môžete pomôcť v prípade, že zamestnávateľ nevyplatil odstupné v stanovených lehotách.

Výška odstupného sama o sebe závisí od dvoch hlavných aspektov. Tými je trvanie a dĺžka daného pracovného pomeru a zároveň spôsob skončenia daného pracovného pomeru (výpoveď alebo skončenie pracovného pomeru dohodou).

Odstupné pri výpovedi

V praxi sa odstupné väčšinou vypočítava na základe tzv. odpracovaných rokov a podľa taxatívne vymedzených prípadov v zmysle § 76, ods. 1 Zákonníka práce:

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho trojnásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške štvornásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Odstupné pri dohode o skončení pracovného pomeru

Ak ste sa rozhodli skončiť pracovný pomer dohodou, odstupné sa vypočítava podobne, ako v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Napriek všetkému, aj tu sú menšie zmeny, uvedené v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Bohužiaľ, v prípade, ak ste u svojho zamestnávateľa pracovali menej ako rok, nárok na odstupné vám nevzniká. A to bez ohľadu na to, akým spôsobom je pracovný pomer skončený.

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali menej ako 2 roky, ale nie menej ako rok, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške trojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho štvornásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške päťnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Záver

Na záver je potrebné ešte poznamenať, že nárok na odstupné nevzniká zamestnancovi, u ktorého pri organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach dochádza k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce.

Zamestnávateľ je povinný vám vyplatiť odstupné v najbližší výplatný termín. Čiže s vašou poslednou vyplatenou mzdou sa obvykle vypláca aj výška odstupného, ktoré musí byť vyplatené v celosti. Samozrejme, ani toto nemusí byť dané úplne striktné. Ak sa so svojim zamestnávateľom dohodnete, táto dohoda má prednosť pred zákonnou úpravou.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom
| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom?

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 

Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.

Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.

Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

  • je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
  • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
  • je bezúhonná  
  • má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.

Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Darovanie a darovacia zmluva. Je možné vrátiť dar?

Jednou z častých otázok s ktorou sa v rámci mediácie stretávame, je možnosť prípadného vrátenia daru tomu, kto dar poskytol. Dôvody na to môžu byť rôzne, rovnako ako môže byť rôzna aj reakcia obdarovaného na takúto prosbu resp. požiadavku. Pokiaľ je odmietnutá, prichádzajú na rad zákony a paragrafy, súdy a silové riešenie sporu.

Čo je to vlastne dar? Môže to byť čokoľvek, čo je vymedzené ako predmet tzv. Darovacej zmluvy. Dôležité je poznamenať, že darom môže byť čokoľvek, čo môže byť spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. V praxi teda hovoríme o nehnuteľnostiach, hnuteľnom majetku, spoluvlastníckych podieloch, hmotných veciach a pod.

Čím sa v článku budeme zaoberať?

Zákonná úprava darovania

Ak už ste sa rozhodli, že by ste dar chceli poskytnúť alebo  by vám chcel niekto dar naopak darovať, určite by ste tak mali urobiť podľa zákona – a to pri akomkoľvek dare, ktorý môže mať hodnotu. Najlepšie to môžete urobiť prostredníctvom tzv. darovacejzmluvy, ktorá je zákonným inštitútom a je upravená v Občianskom zákonníku. Ten ustanovuje hneď niekoľko zásadných ustanovení, týkajúcich sa darovacej zmluvy, konkrétne ide o § 628 spomínaného zákona.

  1. “Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.” – dôležitým slovným spojením je v tomto prípade “bezplatne“. Darovacia zmluva v ktorej sa strany dohodnú na tom, že niekomu niečo prenechajú alebo darujú za odplatu je neplatná, pretože by nešlo o darovaciu zmluvu, keďže nie sú naplnené základné zákonné ustanovenia tejto zmluvy. Zároveň je tu potrebné zdôrazniť, že darovacia zmluva je dvojstranný právny akt.
  2. “Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.” – v rámci Občianského zákonníka sa teda uvádza, že darovacia zmluva musí byť obligatórne písomná, v opačnom prípade je neplatná. Existuje však aj výnimka, týkajúca sa hnuteľných vecí, ktoré sú odovzdané a prevzané priamo pri darovaní.
  3. “Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.” – v praxi sme sa už stretli s ustanovením, kedy k darovaniu nehnuteľnosti malo dôjsť až po smrti poručiteľa. Takto spísaná darovacia zmluva však bola neplatná práve na základe ustanovenia § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže všetky práva a povinnosti darcu zanikajú jeho smrťou, jediným zákonným inštitútom, ktorý môže nakladať s majetkom zosnulého (poručiteľa) je dedičské konanie, resp. závet. Ak by ste sa rozhodli preto, že chcete niečo darovať až po svojej smrti, jednoznačným zákonným riešením je závet.

Zákonodárcovia však mysleli aj na prípad, že by jedna zo strán, chcela požadovať vrátenie daru alebo by sa chcel obdarovaný daru zbaviť.

Vrátenie daru zo strany obdarovaného

Obdarovaný má právo za určitých okolností vrátiť predmet daru jeho pôvodnému majiteľovi. Tu však treba upozorniť na to, že v prípade vrátenia daru sa na to vzťahuje určitá lehota. Tá je stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka a tým obdobím je trojročná premlčacia lehota: “Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.”

Aké sú však okolnosti vrátenia daru zo strany obdarovaného? Tie sú uvedené v § 629 Občianskeho zákonníka:

“Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.“

Je však dôležité poukázať na toto, že toto právo sa dá využiť iba v prípade vád, na ktoré darca neupozornil. Pre väčšiu právnu ochranu obdarovávaného by tieto vady mali byť spísané v darovacej zmluve. Z uvedeného však vyplýva, že nie je podstatné, či darca o daných veciach vedel alebo nie, podstatný je na základe logického a gramatického výkladu iba fakt, či na tieto vady upozornil. Právo vrátenia daru zo strany obdarovaného však zaniká v prípade, že darca na vady upozornil a obdarovaný o týchto vadách vedel a napriek tomu dar prijal. V takom prípade darca nie je oprávnený vrátiť dar a nie je možné využiť toto právne ustanovenie.

Vrátenie daru od obdarovaného zo strany darcu

Na druhej strane pomyselnej barikády stojí ten, kto dar obdarovanému daroval. Aj naňho sa vzťahuje určitá právna ochrana pred zneužitím a ďalšími faktormi. To v praxi upravuje § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza:

“Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.”

Ako je z uvedeného ustanovenia zákona zrejmé, zákonný dôvod na požiadanie daru späť od obdarovaného je jeho správanie voči darcovi alebo členovi darcovej rodiny. Ide napríklad o rôzne druhy schválností, hrubých urážok, fyzické násilie, nátlak, vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie a pod. Čo je dôležité však dôležité poznamenať, že zákonodárcovia jednoznačným spôsobom neurčujú o akého člena rodiny má ísť, prípadne, či sa ustanovenie vzťahuje napríklad na bratrancov, sesternice, či rôznych vzdialených príbuzných. Existuje právny názor, podľa ktorého by malo ísť o tzv. blízku osobu, resp. o príbuzného v priamom rade. To však v takomto prípade musí rozhodnúť súd.

Darovacia zmluva teda zaniká doručením požiadavky resp. výzvy na vrátenie daru obdarovanému, pričom nie je potrebné, aby táto výzva bola v písomnej forme. Obdarovaný je v takom prípade povinný vrátiť všetko, čo bolo predmetom darovacej zmluvy. Zložitejšia situácia však nastáva v prípade, že obdarovaný medzitým danú vec stratil, predal a pod. V takom prípade je povinný darcovi poskytnúť tzv. peňažnú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia sa, čo je ustanovené v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

O vrátenie daru však môže požiadať iba ten, kto dar poskytol darovanému. V prípade smrti darcu nie je možné domáhať sa vrátenia daru jeho dedičmi.

Mimosúdne riešenie sporu

Po výzve na vrátenie daru sa však veľmi často stáva, že protistrana odmietne daný dar vrátiť a začne pre to, aby sa tak stalo, robiť všetko možné, aj nemožné. Na druhej strane však stojí navrhovateľ, ktorý je v tomto prípade akousi slabšou stranou – nakoľko sa domáha vrátenia toho, čo mu patrilo na základe určitých faktov. Má, tak ako pri všetkom – dve riešenia. Prvou možnosťou je vyriešiť spor mimosúdnou cestou – mediáciou.

Práve táto možnosť je mnohokrát najlacnejšou a najrýchlejšou alternatívou. Je však závislá na ochote všetkých strán komunikovať a dospieť k vzájomnej dohode týkajúcej sa vrátenia daru. Naša mediačná prax hovorí o tom, že existuje približne až 80% pravdepodobnosť, že dôjde k vzájomnej dohode strán zúčastnených na mediačnom konaní.

Mediátor je pritom nezaujatou osobou, ktorý prostredníctvom rôznych mediačných techník dopomôže jednotlivým sporiacim sa stranám k tomu, aby sa vzájomne dokázali dohodnúť tak, aby boli spokojní všetci.

Súdne riešenie sporu

Spor môžete samozrejme riešiť aj formou súdneho rozhodnutia a to tak, že na protistranu podáte žalobu, ktorú odôvodníte nielen vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, ale zároveň sa zameriate na spísanie všetkých okolností, ktoré s prípadom súvisia. V takom prípade však vzhľadom na zložitosť sporu odporúčame využiť služby advokáta, ktorý prevezme celú agendu a bude vás na súde zastupovať.

Pri súdnom riešení sporu sa však obrňte nielen pevnými nervami a trpezlivosťou, ale predovšetkým aj finančnými prostriedkami. Len samotné podanie návrhu na súdne konanie vás totiž stojí nemalé peniaze, ak k tomu pripočítame trovy konania a právneho zastúpenia, suma môže byť naozaj vysoká. Ak sa však spor nepodarí vyriešiť formou mediácie, zrejme neostáva nič iné, ako riešiť prípad súdnou cestou. Výsledok však býva veľmi často neistý a pri rozhodovaní súdu si musíte byť vedomí, že ide o direktívne rozhodnutie v prospech jednej zo strán. A to ani nespomíname fakt, že takýto súd môže trvať celé roky.

Niekedy však v situáciách, kedy je napríklad obdarovávaný agresívny a dochádza aj k fyzickému násiliu, pravdepodobne neexistuje iná cesta, než žiadať ochranu svojich práv a záujmov prostredníctvom súdu.

Záver

Čo dodať na záver? Na vrátenie daru či už ako darca alebo ako obdarovaný máte právo. Musia  však byť naplnené určité dôvody, pre ktoré sa tohto vrátenia daru dovolávate, aby sa tým predišlo svojvôli a zabezpečil sa princíp právnej istoty oboch strán. Ak však už dôjde k sporu, určite odporúčame riešenie prostredníctvom mimosúdneho spôsobu, než sporového konania na súde. Ušetríte tým nielen podstatne veľkú časť svojho času, ale predovšetkým aj financií.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo, Rodinné právo

Mediácia a rozvod manželstva

Rozvod, aj napriek tomu, že je jednou z najtraumatickejších udalostí v živote človeka, je v dnešnej dobe čoraz bežnejší. Mediátor vás sám o sebe síce nemôže rozviesť, ale môže vám pomôcť vyriešiť mnohé dôležité otázky týkajúce sa porozvodového života. A tým aj zmierniť vaše utrpenie.

Na začiatok je potrebné povedať, že rozvod manželstva je tzv. “statusová vec”, čiže vec, pri ktorej sa mení váš osobný status. Tento status však podľa aktuálnej právnej úpravy môže zmeniť výhradne súd. Aj sudcovia sú však len ľudia a keď vidia, že rozvod nie je neodvratný, môžu do veci vstúpiť. Umožňuje im to aktuálna právna úprava tzv. Civilného sporového poriadku – v zmysle ustanovení § 170 ods. 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. je uvedené, že ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou. To znamená, že pred prvým pojednávaním môžu byť účastníci konania vyzvaní, aby sa zúčastnili na informatívnom stretnutí u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

Ak sa spor manželov nepodarí vyriešiť, vec sa vráti späť pred súd. Tým sa však úloha a práca mediátora nekončí, pretože obom sporiacim sa stranám dokáže pri rozvode výrazným spôsobom pomôcť.

Dôvody na rozvod

V bežnej praxi sa veľmi často stáva, že v dnešnej dobe sa ľudia domnievajú, že rozviesť sa môžu aj bez udania dôvodu. Nie je to tak celkom pravda. Rozvod sa síce začína podaním návrhu niektorým z manželov, počas súdneho procesu však sudca skúma, či sú vzťahy medzi manželmi vážne a trvalo rozvrátené. V prípade, že sú, manželstvo tak nemôže plniť svoj spoločenský účel a obnovenie spolužitia manželov je vylúčené.

Súd okrem iného skúma aj príčiny, ktoré viedli k rozvodu medzi manželmi a pri konečnom rozhodovaní na ne prihliada. Pokiaľ sa v manželstve narodili deti, prihliadne vždy aj na ich záujem. Súd rozhoduje autoritatívnym prístupom, a teda existuje veľký predpoklad, že jedna zo strán sa bude cítiť ukrivdená. A bohužiaľ, najviac na to doplácajú deti. Mediátori sú tu na to, aby pomohli nielen vám, ale aj vašim potomkom.

S rozvodom manželstva sa teda logicky vynára hneď niekoľko problémov, ktoré je potrebné riešiť ešte počas rozvodu, prípadne bezprostredne po ňom. Toto sú najčastejšie z nich:

Zánik BSM

Rozvodom manželstva zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len “BSM”). Zákon pritom upravuje základné princípy pri rozdelení BSM. V zmysle § 150 Zákona č. 40/1960 Zb. sa pri vysporiadaní BSM vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý má teda právo požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Prihliadať sa musí aj na potreby maloletých detí, ako aj na to, ako sa manželia starali o rodinu a spoločne nadobudli veci. Logicky sa preto berie zreteľ aj na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Vysporiadanie BSM však nie je vecou, ktorá by sa automaticky robila v rámci rozvodového konania. Súd väčšinou ponecháva vysporiadanie BSM na samostatné konanie. Zo zákona môže dôjsť k vysporiadaniu BSM tromi spôsobmi: 1. súdnym rozhodnutím, 2. uplynutím lehoty 3 rokov, 3. dohodou. Práve tretí spôsob je najvýhodnejšou formou vysporiadania BSM, a to aj napriek tomu, že sa exmanželia nevedia na začiatku dohodnúť.

So spísaním a uzavretím dohody v takom prípade dokáže pomôcť práve mediátor. Jednou z výhod práve tohto spôsobu je, že sa s protistranou nemusíte stretnúť. V prípade zároveň vystupuje mediátor ako tretia, nezávislá osoba, ktorá si dokáže udržať nadhľad. Vysporiadanie BSM je teda možné urobiť formou Mediačnej dohody podstatne rýchlejšie a lacnejšie, než v rámci ďalšieho dlhého súdneho konania.

Zverenie maloletých detí do starostlivosti

Ak sú v manželstve maloleté deti, súd upraví aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletým na čas po rozvode, najmä určí, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Ako sme už spomínali, to sa deje autoritatívnym spôsobom, kedy je víťazom zvyčajne len jeden z rodičov a ten druhý je nespokojný.

V tomto bode je však dôležité poznamenať, že súdne rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je možné nahradiť vzájomnou dohodou rodičov. Práve táto dohoda by sa mala uzatvárať s pomocou mediátora, ktorý je nielen právne ale aj odborne zdatný na jej vypracovanie.

Zároveň je potrebné poznamenať, že v prípade rozvodu môže súd rozhodnúť o obmedzení styku maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho úplne zakázať. Zrejme každý rodič v danej chvíli prežíva nepredstaviteľné pocity. Práve mediačná dohoda o úprave styku s maloletým dieťaťom, ktorá sa uzavrie prostredníctvom mediátora poskytuje menej traumatizujúce a zároveň rýchlejšie riešenie problému. V prípade, že by sa niektorý z rodičov obrátil v tejto veci na súd, zrejme by na nich čakal opätovný zdĺhavý súdny proces.

rozdelenie rodiny
Rozvod je veľmi traumatický hlavne pre deti. Pomôžte im ho prekonať ľahšie a dohodou s bývalým partnerom.
Obrázok od Gerd Altmann z Pixabay

Vyživovacia povinnosť

V rámci tohto spôsobu je možné prostredníctvom mediácie upraviť aj výšku vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletým deťom. V prípade, že určené výživné už nepostačuje (napr. kvôli neustále rastúcim cenám), má jeden z rodičov dve možnosti. Prvou je, že sa obráti na súd so žiadosťou o zvýšenie vyživného a opäť naňho čaká náročný proces. Druhou je naopak to, že sa pokúsi s bývalým partnerom/partnerkou dohodnúť mimosúdne, a to prostredníctvom mediácie. Táto možnosť sa zároveň odporúča ako lepšia alternatíva k súdnemu konaniu, keďže je finančne oveľa menej náročná. Nehovoriac o časovej úspore.

Vyživovacia povinnosť sa však nemusí týkať iba maloletých detí. Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sa sám uživiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa jeho schopností a možností. Ako sme uviedli vyššie, opäť je to prípad, ktorý je možné riešiť v rámci mediácie.

Hmotná núdza

Po rozvode sa môže stať, že sa jeden z partnerov sa ocitne v hmotnej núdzi. Tým pádom nie je schopný pokryť ani základné náklady nielen na súdne konanie, ale ani na mediáciu. Aj v tomto prípade vám však mediátor dokáže pomôcť. Ako na to? Je potrebné postupovať v zmysle Zákona č. 327/2005 Z. z o  poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.

V praxi to znamená, že dotyčný manžel sa musí najskôr obrátiť na Centrum právnej pomoci. To rozhodne o tom, či je tento prípad vhodný na mediáciu, resp. súdne konanie a odporučí vám aj miestne príslušného bydliska mediátora pre váš okres.

Záver

Nikto nechce prísť o svojho partnera – rozvod je jednoducho traumatizujúca skúsenosť. Ak už však k rozvodu dôjde, je dôležité pre vnútorný pokoj a vyrovnanosť oboch manželov, ale aj detí, snažiť sa minimalizovať škody. Mediátor vás síce rozviesť nedokáže, no dokáže vám pomôcť prekonať tie aspekty rozvodu, ktoré by bolestivý proces len naťahovali. Naša prax ukázala, že pri väčšine opisovaných prípadov dôjde vďaka kvalitnému mediátorovi k vzájomnej dohode.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo, Pracovné právo

Nevyplatenie mzdy a odstupného

Pri skončení pracovného pomeru sa občas stáva, že nedôjde k vyplateniu časti, prípadne celej mzdy za obdobie, ktoré zamestnancovi prináleží. Nevyplatenie mzdy a odstupného je jedným z najbežnejších konfliktov, ktoré môžu vzniknúť vo vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ. Vo svojej podstate je to konflikt, ktorý je úplne bežný, avšak bývalý zamestnanec ho musí so zamestnávateľom riešiť. Má na to hneď niekoľko možností.

Ako správne postupovať?

V zmysle § 129 ods. 1 Zákonníka práce je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

Riešenie mimosúdnymi prostriedkami – mediáciou

V prípade, že zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu, máme pre vás krátky návod, ako môžete pri jej získaní postupovať.
  • 1. Krok: Zamestnanec vyzve zamestnávateľa doporučeným listom na vyplatenie mzdy v určenej lehote.
  • 2. Krok: Ak zamestnávateľ napriek výzve svoje záväzky nesplní – môže zamestnanec využiť služby mediátora. Cestou mediácie sa pokúsi vzájomnou dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom docieliť dohodu o vyplatenie mzdy v zmysle Zákona o mediácii. Mediačná prax nám ukazuje, že skúsený mediátor dokáže spor vyriešiť už v tomto bode.
  • 3. Krok: Pokiaľ bola mediácia neúspešná, zamestnanec zašle doporučeným listom tzv. predžalobnú výzvu na vyplatenie mzdy v určenej lehote. V predžalobnej výzve je vhodné uviesť, že v prípade nevyplatenia mzdy bude nasledovať podanie trestného oznámenia. S tým súvisí upozornenie na podanie platobného rozkazu, vymáhanie dlžnej mzdy súdnou cestou a podanie podnetu na príslušný inšpektorát práce.
  • 4. Krok: Ak zamestnávateľ ani v tomto bode dobrovoľne nesplní svoj záväzok, neostáva zamestnancovi nič iné, ako pristúpiť k súdnemu riešeniu sporu.

Riešenie prostredníctvom súdneho konania

Je dôležité poznamenať, že ak sa zamestnanec rozhodne riešiť nevyplatenie mzdy súdnou cestou, mal by sa obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti. Väčšina pracovných sporov môže trvať dlhé mesiace, až roky. V prípade, že ste závislý od nevyplatenej mzdy, určite vám to zo zlej situácie nepomôže. Keďže však mimosúdne riešenie sporu zlyhalo, bývalému zamestnancovi neostáva nič iné. Aj v tomto prípade odporúčame postupovať v niekoľkých krokoch:
  • 1. Krok: Zamestnanec musí podať trestné oznámanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu Nevyplatenia mzdy a odstupného. To sa robí na základe ustanovení § 214 Zákona č. 300/2005 Z.z. – Trestného zákona. Skutková podstata je definovaná nasledovne: “Kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.”
  • 2. Krok: Zamestnanec podá na súd návrh na vydanie platobného rozkazu. V prípade, že s ním zamestnávateľ nebude súhlasiť, musí podať voči rozkazu odpor v stanovenej lehote.
  • 3. Krok: Zamestnanec je oprávnený podať podnet na príslušný inšpektorát práce. Inšpektorát práce síce nemá oprávnenie vymôcť pre zamestnanca dlžnú sumu, avšak môže pristúpiť ku kontrole. Minimálne takýmto podnetom pomôžete iným, aby sa v budúcnosti neocitli vo vašej koži.
 
nevyplatenie mzdy a odstupneho
Riešenie nevyplatenia mzdy a odstupného súdnou cestou môže byť zdĺhavé. Ak však zlyhá mimosúdne riešenie, je to jediná cesta, ako sa k svojej mzde dostať.

Niekoľko praktických upozornení

Dôležité je si uvedomiť, že pokiaľ vám zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady atď., nemusíte preňho ďalej pracovať. V tomto bode je potrebné argumentovať ustanoveniami § 69 ods. 1 písm. b) Zákona č. 311/2001 Z. z. – Zákonníka práce. Toto ustanovenie uvádza: “Zamestnanec môže pracovný pomer skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.” Ak sa rozodnete skončiť pracovný pomer, máte prirodzene nárok na náhradu mzdy. Ide o sumu vášho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Dôležité je však upozorniť na fakt, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa musí uskutočniť v platnej lehote. Zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca, odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. V praxi to znamená, že ak vám od momentu, kedy ste sa dozvedeli o nevyplatení mzdy zamestnávateľ nevyplatí mzdu, vaše právo na okamžité skončenie pracovného pomeru zaniká.

Záver

Nevyplatenie mzdy a odstupného je prirodzene veľmi nepríjemná situácia, ktorú však musíte riešiť. Ak sa už do nej raz dostanete, odporúčame vám, aby ste sa pokúsili najskôr využiť všetky možnosti mimosúdneho riešenia sporu. V praxi platí, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Pokiaľ sa dve strany chcú dohodnúť, ale nevedia si prísť na meno, najlepšou formou riešenia je mediácia. Ak ani to nepomôže, neostáva vám nič iné, než sa obrátiť na súd. Ten môže a nemusí rozhodnúť vo váš prospech, v závislosti od rôznych okolností.
| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Ako riešiť klebety a ohováranie?

Klebety a ohováranie je niečo, čo nahnevá asi každého. Asi každý z nás už niekedy v živote zažil situáciu, kedy sa stal terčom ohovárania alebo zažil, keď niekto iného ohováral. Pravdou je, že každá takáto skúsenosť je maximálne nepríjemná. Vo väčšine prípadov však mnohí netušia, ako sa voči takýmto konkrétnym činom iných jedincov efektívne brániť. V nasledujúcich riadkoch vám vysvetlíme, ako je možné riešiť takto vzniknutý spor k všeobecnej efektivite.

 

Možnosti riešenia

Vo všeobecnosti existuje niekoľko rôznych riešení, ako sa s klebetami a ohováraním vysporiadať. Niekedy postačí, ak dotyčného konfrontujete, prípadne upozorníte, že o jeho aktivitách viete. V prípade, že to nepomôže, existuje niekoľko spôsobov, ako vec vyriešiť:

  1. Riešenie prostredníctvom mediácie.
  2. Podanie oznámenia o spáchaní priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na polícii.
  3. Podanie žaloby na súde.

Pravdou je, že v prípade druhej a tretej možnosti sa musíte obrniť trpezlivosťou a častokrát aj právnym zástupcom, aby ste danú vec vyriešili. Veľmi ľahko sa môže stať, že termín pojednávania bude určený až o niekoľko mesiacov neskôr. Zároveň prípadné priestupkové konanie na príslušnom okresnom úrade situáciu nevyrieši a problémy aj napriek tomu pretrvávajú.

V rámci tohto článku sa preto zameriame na prvý zo spôsobov, a teda riešenie sporu, resp. ohovárania a klebiet prostredníctvom mediácie. Dôležité je si uvedomiť, že šírenie klebiet upravuje spôsob, akým sa správame v našom každodennom živote. Ovplyvňuje to v konečnom dôsledku naše rozhodovanie a častokrát sme po prvotnej negatívnej skúsenosti viac náchylní k tomu byť v rozhodnutiach opatrnejší, resp. spochybňovať samého seba.

Samozrejme, ohováranie v zamestnaní, v škole alebo v kolektíve nie je nič iné ako manifestácia moci zo strany niekoho iného. Ak tomu venujeme zvýšenú pozornosť, pochopíme, čo sa snaží dotyčný svojimi klebetami dosiahnuť. Často sa pri klebetách zamýšľame nad tým, prečo to dotyčný robí a snažíme sa pochopiť jeho pohnútky. Tie sú však vo svojej podstate vo veľkej miere prejavom sebectva, a preto si musíme uvedomiť, že dotyčnému ide väčšinou o jeho vlastný prospech.

Právna úprava

Pri riešení klebiet či ohovárania je potrebné vedieť, že takéto konanie nie je v súlade s právnym poriadkom. Keďže právna úprava je pomerne pestrá, vyberieme kľúčové časti.

Ohováranie a klebety ako priestupok

V prvom rade nie je ohováranie či klebetenie o inom v súlade so Zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len “Priestupkový zákon”). V rámci § 49 ods. 1 pís. a je uvedené “Priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.“

Toto je, samozrejme, len jedna časť a v rámci ohovárania sa vieme oprieť aj o ďalšie ustanovenia priestupkového zákona. V praxi je tu napr. § 49 ods. 1 pís. d), kde sa uvádza: “Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie (…) , nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.“.

Tieto priestupky sú v rámci zákona riešené pred miestne príslušným okresným úradom v tzv. správnom konaní. V týchto prípadoch je možné páchateľovi priestupku iba uložiť pokutu vo výške od 33 eur do 99 eur. Uloženie pokuty však váš problém nerieši. Prax nám ukazuje, že vo väčšine priestupkových konaní sa po uložení pokuty konflikt nekončí, ale naopak dochádza k jeho eskalácii. To je zapríčinené nízkym trestom a represiami zo strany správnych orgánov.

Ohováranie a klebety ako trestný čin

Pokiaľ k eskalácii konfliktu dochádza aj naďalej, občan má právo brániť sa v trestnom konaní. To veľmi konkrétne upravuje Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a to definíciou skutkovej podstaty ohovárania: “Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“, pričom Trestný zákon presne upravuje výšky trestu podľa osobitných situácií.

Právna prax však ukazuje, že samotné dokazovanie pred súdom v týchto prípadoch je veľmi zložité, a to najmä z dôvodu neochoty svedkov, strachu z narušenia komunitných vzťahov a pod. Zároveň je dôležité podotknúť, že takýto proces by sa mohol vliecť dlhé roky s neistým výsledkom pre všetky zúčastnené strany. V tomto bode je potrebné zdôrazniť, že súdne konanie je spoplatnené a už len pri podávaní návrhu je potrebné, aby navrhovateľ zaplatil tzv. súdny poplatok vo výške 66 eur.

Ochrana osobnosti

Zároveň je poškodený oprávnený podať aj Žalobu na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka v zmysle § 11: “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.” a zároveň v zmysle § 13 ods. 1 “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“. Súdy vám teda priznávajú ako fyzickej osobe právo na súdnu ochranu voči tým konaniam, ktoré zasahujú do vašej cti, a to konaním na súde a domáhaním sa upustenia od neopráveného zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Pri súdnom konaní je dôležité upozorniť na to, že  zákon tu poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť. Zákon chráni fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé tvrdenia, tvrdenia znižujúce mravný profil fyzickej osoby, jej vlastnosti, zmýšľanie a správanie), a to bez rozdielu, akými prostriedkami k nemu dôjde (slovom, obrazom a akýmkoľvek iným konaním). Málokedy sa však stáva, že proces sa v týchto prípadoch končí v prvostupňovom konaní a vo väčšine prípadov nasleduje odvolanie na príslušnom krajskom súde. Ak počítate teda s tým, že súd vyrieši váš problém rýchlo a lacno, môžete na to zabudnúť.

Dôležité je poznamenať, že súdne konania v týchto sporoch sa viažu na súdne poplatky, právne zastupovanie atď. (tzv. trovy konania), ktoré vás môžu výjsť až na tisíce eur a roky strávené na súdnych pojednávaniach.

Prečo je výhodné riešiť klebety a ohováranie mediáciou?

Základnou výhodou mediácie je jej rýchlosť. V zmysle Zákona č. 420/2004 o mediácii § 14 ods. 8 sa mediácia končí uplynutím 90 dní v prípade mediácie spotrebiteľského sporu a v ostatných prípadoch uplynutím šiestich mesiacov od začatia mediácie. Keďže klebety a ohováranie nie sú spotrebiteľským sporom, mediácia sa skončí najneskôr do polroka. Mediačná prax však v mnohých prípadoch ukazuje, že práve tieto prípady sú riešiteľné na prvom, resp. druhom mediačnom sedení, čo môže byť v praxi do jedného až dvoch týždňov.

Ďalšou výhodou okrem časovej úspory je aj finančná úspora. Ako sme spomínali, v prípade súdneho konania môže ísť až o tisícky eur. V rámci mediácie obvykle ide o podstatne nižšie sumy, ktoré dosahujú iba zlomok nákladov, ktoré by stranám vznikli pred súdom. Keďže na mediácii sa obe strany zúčastňujú dobrovoľne, je predpoklad, že si rozdelia aj náklady, ktoré vzniknú mediáciou.

Poslednou, avšak nie najdôležitejšou výhodou mediácie je mlčanlivosť a neverejnosť konania. Zatiaľ čo pri súdnom konaní sa na hádkach môžu prísť zabaviť aj vaši neprajníci, na mediácii sa zúčastňujú iba dotknuté osoby. Mediácia je neverejná. Dôležitým aspektom mediácie je však aj fakt, že všetky zúčastnené strany, a teda nielen mediátor, ale aj rozhádané osoby, majú v zmysle § 5 Zákona č. 420/2004 o mediácii povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s mediáciou.

Záver

Aj napriek tomu, že klebety a ohováranie sú bežnou súčasťou života, netreba sa báť voči nim efektívne brániť. Určitú formu obrany preto predstavuje súdne konanie, ktoré je však zdĺhavé a finančne náročné. Ideálnou alternatívou je v tom prípade mediácia. Tá vám nielen poskytne časovú a finančnú úsporu, ale zároveň aj dôvernosť. Na to, aby sa však problém vyriešil touto cestou, musí byť vôľa a ochota oboch strán.