Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.


Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.


Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Aj z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.


Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie a jeho účinnosť bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8. V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať – to sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov do rúk fyzických osôb, kde je spravidla uvedený aj ich dátum narodenia, či adresa. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.


Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť aj laický aspekt na základe ktorého často dokážu fungovať a pracovať orgány samosprávy. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať a je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami, ktoré sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

​Poslanci definitívne schválili reformné zmeny v justícii

Poslanci včera definitívne schválili návrh veľkého reformného ústavného zákona v oblasti justície, ktorý na aktuálnej parlamentnej schôdzi predstavila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Ide o kľúčový zákon, ktorým otvárame veľa bolestivých tém justície a ponúkame k nim konkrétne riešenia. Schválený návrh zahŕňa napríklad prísnejšie majetkové previerky sudcov, zavedenie vekového cenzu pre sudcov, či zriadenie najvyššieho správneho súdu. Právna úprava má účinnosť nadobudnúť od 1. januára 2021.

Som rada, že poslanci odobrili veľký, reformný, ústavný návrh justičných zmien. Všetky zmeny obsiahnuté v schválenom zákone podľa mňa legitímne reagujú na dianie v justícii, ktorému sa nemôžeme len prizerať a čakať na aktivovanie sa samo-očistných mechanizmov. O to viac, keď je aj z udalostí, s ktorými sme v poslednom období konfrontovaní zrejmé, že sú pomalé, nedôrazné a zlyhávajú. K príprave tohto návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa naša ústava, som pristupovala s veľkým rešpektom a pokorou. Bola som veľmi rada, keď som mohla vnímať zjednotenie okolo kľúčových hodnôt pri rokovaniach  o návrhu či už s predsedom ústavného súdu, najvyššieho súdu, súdnej rady, ale aj s politickými partnermi a zástupcami odbornej verejnosti. Záleží mi na tom, aby sa aj cez túto zmenu ústavy naša spoločnosť posunula v hodnotách ďalej. Tou základnou hodnotou v tomto prípade je, aby spravodlivosť a rovnosť neboli vnímané ako niečo formálne, ale ako niečo so skutočným obsahom, ktorý je súčasťou toho, čo môže občan žiadať od štátu. Ochranu týchto hodnôt v priestore štátu sme dali do rúk najmä justícii,“ uviedla ministerka spravodlivosti M. Kolíková.

Ústavný zákon v oblasti justície zahŕňa:

reformu zloženia Súdnej rady SR v podobe zavedenia regionálneho princípu pri voľbe jej členov sudcami tak, aby sa zvýšila jej reprezentatívnosť a vedela nastaviť justícii skutočné zrkadlo;

previerky majetkových pomerov všetkých sudcov a previerky sudcovskej spôsobilosti;

reformu zloženia Ústavného súdu SR s brzdami proti pasivite parlamentu pri nezvolení kandidátov na ústavných sudcov, ako aj s brzdou proti koncentrácii moci v rukách jednej politickej reprezentácie pre prípad, že by väčšina ústavných sudcov bola volená jednou politickou garnitúrou;

zavedenie vekového cenzu pre zánik funkcie sudcu všeobecného súdu a sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky;

zriadenie Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý bude plniť aj funkciu disciplinárneho súdu pre sudcov a ďalšie právnické profesie.

Obsah:



SÚDNA RADA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Schválený návrh zahŕňa pravidlo, podľa ktorého prezident/-ka, národná rada a vláda budú nominovať do súdnej rady len nesudcov. Zámerom je zabezpečiť rovnováhu pri prijímaní rozhodnutí pre celú justíciu, ale tiež nastaviť justičnému prostrediu skutočné zrkadlo a prispieť k zvýšeniu verejnej kontroly súdnictva, čo je jedna z ústavných úloh súdnej rady.

Zavádza sa tiež regionálny princíp pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Jedného člena súdnej rady budú voliť sudcovia najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu spomedzi seba a ďalších ôsmich členov súdnej rady budú voliť sudcovia ostatných všeobecných súdov v troch volebných obvodoch s porovnateľným počtom sudcov, čím sa zabezpečí proporcionálne zastúpenie regiónov v súdnej rade.



PREVIERKY SUDCOV

Ústavný zákon pridáva súdnej rade novú ústavnú kompetenciu, a to konať vo veciach majetkových pomerov sudcu. Cieľom je odstrániť doposiaľ neželaný a z pohľadu kontroly riadneho výkonu súdnictva neefektívny právny stav, kedy súdna rada, ako orgán verejnej kontroly súdnictva, nie je oprávnená kontrolovať okrem majetkového prírastku samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Preverovať majetkové pomery sudcu a tiež prijímať stanoviská k sudcovskej spôsobilosti bude môcť súdna rada na základe vlastného konania a preverovania ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov vyžiadaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby. Súdna rada tak sama autonómne rozhodne, aké podklady potrebuje, aké informácie si od ktorých orgánov verejnej moci vyžiada a sama tieto informácie vyhodnotí. Preverovanie sudcovskej spôsobilosti vrátane majetkových pomerov môže vyústiť do disciplinárneho konania. To má po novom viesť najvyšší správny súd, ktorý môže uložiť sudcovi najprísnejšiu sankciu – odvolanie z funkcie sudcu.



ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY – USTANOVENIE SUDCOV

Reforma zloženia ústavného súdu zahŕňa:

– nanovo formulované podmienky pre vymenovanie sudcu ústavného súdu (bezúhonnosť, morálny kredit, právna prax),

– zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu,

– verejné hlasovanie o kandidátoch na sudcov ústavného súdu.

Bezúhonnosť nebola doteraz podmienkou pre vymenovanie sudcu ústavného súdu, pričom ide o legitímnu podmienku pri akejkoľvek funkcii sudcu. Ďalšou požiadavkou je, aby doterajší život a morálne vlastnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu boli zárukou, že svoju funkciu bude vykonávať riadne. Konanie sudcu ústavného súdu, ktoré by spochybňovalo jeho morálny kredit, bude môcť byť predmetom disciplinárneho konania, ktoré  môže viesť až k návrhu na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie.

Čo sa týka zvýšenia kvóra, v tejto súvislosti poslanci schválili v rámci parlamentného legislatívneho procesu zmenu, v zmysle ktorej sa kvórum pre voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu upravuje tak, že na zvolenie bude potrebná 3/5 väčšina všetkých poslancov. Ak sa touto väčšinou nezvolí potrebný počet kandidátov, a to ani v opakovanej voľbe, v novej voľbe a ďalšej voľbe, ktorá po nej nasleduje už bude postačovať nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

V súlade s programovým vyhlásením vlády bola do návrhu zapracovaná aj požiadavka na verejnú voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Zákon sa tiež vysporadúva s prípadnou pasivitou parlamentu pri nezvolení kandidátov na ústavných sudcov. Je neprijateľné, aby bol ústavný súd nefunkčný len preto, že politická garnitúra sa nedokáže zhodnúť na potrebnom počte kandidátov na sudcov ústavného súdu. Prezident bude môcť po novom  vymenovať sudcov ústavného súdu aj v situácii, keď poslanci nezvolia v určených lehotách potrebný, teda dvojnásobný počet kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Ak parlament nezvolí potrebný počet kandidátov do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iného dôvodu (napr. odvolaním, vzdaním sa, smrťou atď.), prezident si bude môcť vybrať a vymenovať za sudcov ústavného súdu kandidátov, ktorí už boli zvolení potrebnou väčšinou v parlamente, a teda boli navrhnutí oprávnenými navrhovateľmi a zároveň aj vypočutí ústavnoprávnym výborom v národnej rade.

Ústavný zákon tiež obsahuje mechanizmus, ktorý bráni koncentrácii moci v rukách jednej politickej reprezentácie pre prípad, že by väčšina ústavných sudcov bola volená jednou politickou garnitúrou. S cieľom zabezpečiť priebežnú obmenu sudcov a zamedziť, aby jedna vládna strana alebo koalícia mohla svojimi nominantmi na sudcov ústavného súdu obsadiť väčšinu sudcov na tomto súde, čo nastane najbližšie pravdepodobne v roku 2031, sa ustanovujú rôzne dĺžky funkčných  období sudcov ústavného súdu, ktorí budú vymenovaní za sudcov tohto súdu v období od nadobudnutia účinnosti novely Ústavy SR.



ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY – KONANIE

Schválený návrh ústavného zákona ruší tiež možnosť tzv. procesného zamietania návrhu na začatie konania, t.j. možnosti „dohodnutia sa na nedohodnutí“. Účelom nového znenia je predchádzať prípadom odmietnutia spravodlivosti. Tým pádom povinnosťou Ústavného súdu SR v pléne bude nájsť dohodu a kvórum pre pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o danom návrhu (či už sudcu spravodajcu, alebo samotného navrhovateľa).

Okrem toho sa s účinnosťou od 1. januára 2025 zavádza aj inštitút tzv. individuálnej kontroly ústavnosti, čo znamená, že konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou bude môcť iniciovať na návrh účastníka konania aj senát ústavného súdu. Posilňujú sa tak mechanizmy ochrany základných práv a slobôd.



VEKOVÝ CENZUS A STATUS SUDCOV 

Po diskusiách v parlamente ústavný zákon napokon zavádza fixný vek 67 rokov pre zánik funkcie sudcov všeobecných súdov a pre sudcov ústavného súdu je táto hranica stanovená na 72 rokov.

Okrem toho sa ruší rozhodovacia imunita sudcov všeobecných súdov. Nie je totiž dôvod zachovávať široko koncipovanú imunitu sudcov, ktorá ich chráni aj pred svojvoľným výkladom práva hraničiacim so zneužitím moci. Takáto úprava je bežná aj v právnych poriadkoch iných krajín. Imunita sudcu pri rozhodovaní sa bude týkať len právneho názoru vyjadreného pri aplikácii veci za predpokladu, že sudca svoj záver formuluje na základe riadneho uváženia argumentov a náležite ho vysvetlí. V takom prípade sudca nemôže byť zodpovedný, a takto je to aj jasne formulované v schválenom návrhu. Sudca však má byť disciplinárne a v odôvodnených prípadoch aj trestne zodpovedný za konanie a rozhodovanie, ktoré je svojvoľné, ničím nepodložené, ignorujúce znenie právnych predpisov, judikatúru a pod.

V súlade s programovým vyhlásením vlády bolo do návrhu zapracované a aj schválené zrušenie doterajšej právnej úpravy udeľovania súhlasu zo strany ústavného súdu so vzatím do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora. V praxi to bude znamenať, že o vzatí sudcu alebo generálneho prokurátora do väzby bude rozhodovať ten súd, ktorý je príslušný na konanie a rozhodovanie v prípravnom konaní, t.j. okresný súd alebo Špecializovaný trestný súd. Proti rozhodnutiu o vzatí do väzby je prípustný opravný prostriedok, a teda je zabezpečený aj prieskum rozhodnutia prvostupňového súdu.



NAJVYŠŠÍ SPRÁVNY SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY 

Do sústavy súdov sa v zmysle schváleného návrhu zaradí Najvyšší správny súd SR, ktorý bude mať v hierarchii všeobecných súdov rovnocenné postavenie s Najvyšším súdom SR. V Slovenskej republike tak budú pôsobiť dve najvyššie súdne inštancie, pričom najvyšší správny súd bude najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva a najvyšší súd bude najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestných vecí. Okrem všeobecnej pôsobnosti najvyššieho správneho súdu v oblasti správneho súdnictva má najvyšší správny súd plniť aj funkciu disciplinárneho súdu pre sudcov všeobecných súdov, prokurátorov a v zákonom ustanovenom rozsahu aj pre iné profesie.

Z hľadiska postupu má k zriadeniu najvyššieho správneho súdu dôjsť ku dňu účinnosti zákona, pričom reálne by mal začať svoju činnosť vykonávať v auguste 2021. Bude tak priestor pre vykonanie všetkých úkonov potrebných pre zabezpečenie riadneho fungovania tohto súdu, vrátane jeho personálneho obsadenia. S tým súvisí aj obsadenie postu prvého predsedu tohto súdu, ktorým sa v zmysle schváleného návrhu zákona môže stať aj osoba, ktorá nie je sudcom. Vzhľadom na to, že v prípade predsedu najvyššieho správneho súdu ide o významnú funkciu, osoba, ktorá nie je sudcom a ktorá by sa uchádzala o tento post, musela by spĺňať rovnaké kritériá ako kandidát na sudcu ústavného súdu.


Článok bol pôvodne vypracovaný ako tlačová správa Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a zverejnený na webe príslušného ministerstva – https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=3060

Odoberanie akademických titulov

Akademické tituly, ich získavanie, používanie a veci s tým spojené si v posledných rokoch na Slovensku zaslúžili veľmi veľkú pozornosť. Pravdou je, že sa tak udialo vďaka vládnucim politickým špičkám. Tie sa nakoniec rozhodli, že sa pozrú na to, ako by odoberanie akademických titulov a zneplatnenie štátnej skúšky na Slovensku mohlo prebiehať. Má to však jeden podstatný háčik.

Od 1. januára 2021 vchádza do platnosti novela zákona o vysokých školách, ktorú schválili na začiatku novembra poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.  Za zmenu legislatívy hlasovalo 110 poslancov z prítomných 112tich, nikto nebol proti. Inšpiráciu čerpali zákonodárcovia najmä v českom zákone o vysokých školách.


Čo sa teda mení?

Podľa schválenej novely je zrejmé, že odoberanie akademických titulov sa zverí do pôsobnosti vysokej školy, ktorá titul udelila. Za vysokú školu bude konať rektor na návrh poradnej komisie, ktorej členov menuje a odvoláva rektor. V komisii budú štyria vysokoškolskí učitelia vo funkcii profesora alebo vo funkcii docenta, ktorí pedagogicky a vedecky pôsobia v príslušnom študijnom odbore alebo v príslušnom odbore habilitačného konania a inauguračného konania, z toho najviac dvaja zo zamestnancov príslušnej vysokej školy, navrhnutí zamestnaneckou časťou akademického senátu príslušnej vysokej školy. Ďalej dve osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v študijnom odbore právo, ktoré nie sú zamestnancami príslušnej vysokej školy a jeden študent príslušnej vysokej školy, ktorého navrhne študentská časť akademického senátu príslušnej vysokej školy.

O neplatnosti štátnej skúšky alebo jej súčasti tak bude po novom rozhodovať rektor univerzity v prípade, ak absolvent záverečnú prácu alebo jej časť preukázateľne nevypracoval, alebo neoprávnene použil časť inej práce, či ju skopíroval celú, a takto získal výhodu, ktorá mu dopomohla k ukončeniu štúdia. Tiež vtedy, ak neoprávnene použil predmet ochrany duševného vlastníctva inej osoby.

Dôvodová správa k návrhu zákona rozlišuje typy vzdelaní a titulov nasledovne:

  • „pri absolvovaní študijného programu absolvent získava vysokoškolské vzdelanie príslušného stupňa a udelenie akademického titulu je „sprievodnou“ udalosťou, preto je nutné sa vysporiadať prioritne so samotným vysokoškolským vzdelaním prostredníctvom neplatnosti štátnej skúšky alebo jej časti,
  • pri rigoróznom konaní absolvent nezískava ani vysokoškolské vzdelanie, ani inú kvalifikáciu, ale „len“ príslušný akademický titul, preto v tomto prípade môže ísť tiež o neplatnosť rigoróznej skúšky alebo jej súčasti; akademický titul v rigoróznom konaní udeľuje vysoká škola,
  • pri habilitačnom konaní rovnako ako pri rigoróznom konaní sa „len“ udeľuje vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul docent, preto postačuje jeho odňatie; titul udeľuje vysoká škola (o návrhu rozhoduje vedecká rada vysokej školy/fakulty),
  • pri inauguračnom konaní sa osoba vymenúva za profesora, pričom vymenovanie (t.j. nie „udelenie“ titulu) vykonáva prezident SR na návrh vysokej školy predložený prostredníctvom ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, preto v tomto prípade nie je možné hovoriť o odňatí titulu, ale ako následok je možné upraviť konanie v pôsobnosti vysokej školy, t.j. návrh na odvolanie profesora.

Spustí sa lavína?

Odobratie titulu má podľa návrhu zákona mať vplyv aj na ďalší akademický postup. Ak sa napríklad preukáže, že osoba, ktorá najskôr získala titul Bc., a následne vyššie stupne a podvádzala už na bakalárskom stupni vzdelania, má problém. Spustí sa tým lavína a hromadné odoberanie akademických titulov. Ak sa teda danej osobe odníme titul Bc., bude to mať za následok ďalšie konanie o odobratí titulu Mgr. a PhDr., keďže sa vzájomne podmieňujú. V takom prípade však dôvodová správa uvádza, že „Zneplatnenie“ štátnej skúšky alebo jej súčasti neznamená aj automatickú neplatnosť všetkých absolvovaných skúšok, takže je možné v rámci iného štúdia v súlade s kreditovým systémom  štúdia považovať niektoré povinnosti zo študijného plánu za splnené (uznať ich podľa pravidiel vysokej školy)“. Čo sa týka školného, o to študent, ktorý podvádzal príde, nakoľko sa školné nevracia.


Vzdanie sa akademického titulu

Do zákona sa dostala aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré v minulosti deklarovali viacerí politici. Vzhľadom na zle nastavený zákon, tak “bohužiaľ” doteraz urobiť nemohli. Po novom sa popri inštitúte “Odoberanie akademických titulov”, dostala do zákona aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré je neodvolateľné. Osoba, ktorá bola do tej doby nositeľkou daného akademického titulu podá rektorovi vysokej školy písomnú žiadosť s notársky osvedčeným podpisom. Rektor v tomto prípade nemá možnosť rozhodnúť o veci, iba ju pasívne vziať na vedomie, pričom

Zákon zavádza aj možnosť dobrovoľného vzdania sa titulu, ktoré je neodvolateľné. Osoba v takomto prípade podá písomnú žiadosť s úradne osvedčeným podpisom rektorovi vysokej školy. Rozhodujúcim faktorom je deň doručenia – v ten deň stráca osoba príslušný titul. Zaujímavé bude v tomto prípade sledovať štatistiku osôb, ktoré sa dobrovoľne akademického titulu aj vzdali.


Platnosť len na novozískané tituly

Odoberanie akademických titulov však nemôže platiť spätne z dôvodu zákazu retroaktivity. To znamená, že vysoké školy a univerzity nebudú môcť odoberať tituly ľuďom u ktorých sa síce preukázalo, že titul získali podvodom, no pred účinnosťou zákona. Naopak konanie o odobranie akademického titulu bude možné voči tým, ktorí ho získajú po 1. januári 2021. Súčasní študenti to preto budú mať zas o niečo ťažšie a zložitejšie.


Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]


Záver

Novela zákona o vysokých školách, tak ako bola prijatá poslancami NR SR je len slabou náplasťou na odkryté škandály. Problematická je hlavne doba účinnosti. Na druhej strane sa však dá predpokladať, že bude tvoriť akýsi zdravý základ pre ďalšie generácie. Ostáva tak len teda dúfať, že generácia z ktorej vzídu noví predsedovia národnej rady, či predsedovia vlád bude lepšia. Lepšia v tom, že sa už budú musieť za prípadné prešľapy pri svojom štúdiu zodpovedať. Snáď tým bude svitať aj na lepšie časy.

Nahrávanie policajta pri služobnom zákroku

Kontakt s políciou je málokomu príjemný a zvyčajne sa s príslušníkmi polície stretávame v extrémne náročných situáciách. O to horšia je táto situácia v prípade, že policajt vystupuje argoantne alebo dokonca máte pocit, že je zaujatý či postupuje nezákonne. V takom prípade je najlepším dôkazným prostriedkom na dokázanie situácie zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam z jeho konania. Upozornenie: Na začiatku by sme však chceli zdôrazniť, že tento článok neslúži ako návod na dehonestáciu príslušníkov policajného zboru, ale ako prevencia. Väčšina policajtov sú slušní ľudia, ktorí s vami v prípade potreby dokážu jednať slušne, a preto by ste k nim mali rovnako pristupovať aj vy. Je dôležité si uvedomiť, že na internete koluje veľké množstvo tendenčne zameraných videí, resp. videí, pri ktorých nepoznáme celý kontext, avšak len výsledok danej hádky, resp. konfliktu. Preto sa odporúča, aby ste zapli nahrávanie už v prípade prvých pochybností o zaujatosti či zákonnom prístupe policajta. Z psychologického hľadiska ide, samozrejme, o ďalší stres nielen pre vás, ale rovnako aj pre policajta, ktorý si je vedomý toho, že každé jeho slovo je nahrávané. To môže v konečnom dôsledku veci pomôcť, ale poznáme aj prípady, kedy to naopak, celý prípad zhoršilo. Pre takéto situácie je preto dobré poznať svoje práva a povinnosti súvisiace s nahrávaním zákroku.


Môžem si nahrávať policajta?

Jednoduchá odpoveď – áno, no nie vždy. Prvým dôležitým faktorom je, že policajta si môžete nahrávať v čase výkonu služby. To znamená, že ak by ste si chceli nahrávať vášho suseda, ktorý je policajt, ako kráča z práce domov, možné to nie je. Na druhej strane je však fakt, že každý policajt je v čase výkonu služby povinný strpieť zaznamenávanie výkonu svojej služobnej činnosti na obrazovo­zvukový záznam.  Toto právo však nenájdete nikde v bežnej zákonnej úprave, ale pre jeho odôvodnenie musíte ísť do tzv. judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten konštatoval vo svojom rozhodnutí  II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, že policajti, ktorí sú v službe, sú verejnými činiteľmi. Je však pravdou, že niektorí príslušníci polície sa skúšajú domáhať toho, aby ste ich nenatáčali ustanoveniami Občianskeho zákonníka, avšak v tomto prípade môže ísť len o ich prosbu, nie zákonnú výzvu. Podľa uvedeného rozhodnutia, verejnosť má právo dokumentovať konanie príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, prípadne príslušníkov tzv. obecnej či mestskej polície.

Ako k tomu došlo?

V marci roku 2000 sa v Prešove konala petičná akcia pod názvom “Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky”. Na miesto dorazili príslušníci Mestskej polície v Prešove, ktorí zakázali nahrávať kameramanovi policajný zákon s odôvodnením, že nemá povolenie ich natáčať, narúša tým ich súkromie a neprajú si, aby boli bez udelenia predošlého súhlasu pri výkone svojej činnosti snímaní videokamerou. Keďže v danom čase neexistoval predmetný rozsudok Ústavného súdu Slovenskej republiky, kameraman poslúchol a nahrávanie vypol. Avšak využil svoje zákonné právo domáhať sa ochrany svojich práv súdnou formou, pričom v podanej sťažnosti uviedol, že toto konanie príslušníkov Mestskej polície v Prešove bol nezákonné a protiústavné. Argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V odôvodnení Ústavný súd okrem iného uviedol, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou, pričom u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu ich priestoru tzv. súkromnej sféry. V dôsledku toho sa teda primeraným spôsobom znižuje aj ochrana ich osobnostných práv, predovšetkým práva na súkromie. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí ďalej uvádza:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”
Príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky si nahrávať môžete počas služobného zákroku. Nie však mimo službu. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Policajt mi nahrávanie zakázal

V praxi sa však stáva, že rôzne druhy verejných činiteľov pri služobnom zákroku či výkone funkcie zakazujú takéto natáčanie s tvrdením, že na ich filmovanie potrebujete povolenie, prípadne sa na osobu, ktorá drží kameru (či mobilný telefón), obrátia s požiadavkou o predloženie novinárskeho preukazu. Odvolávajú sa pritom na ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. – občiansky zákonník, podľa ktorého:

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Toto ustanovenie je pravdivé a nespochybniteľné. Avšak v prípade príslušníkov polície (či už PZ SR alebo obecnej či mestskej polície) si je potrebné uvedomiť, že v čase výkonu svojej funkcie, resp. v službe sú verejnými činiteľmi, a tým pádom sa nemôžu domáhať plnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka z dôvodu, že verejnosti vzniká právo dokumentovať ich konanie, čo konštatoval v uvedenom rozhodnutí aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V tomto bode je dôležité podotknúť, že žiaden zákon neustanovuje, ako má novinársky preukaz vyzerať, a teda policajt by ho od vás ani nemal požadovať.

Počas bežnej cestnej kontroly dochádza často k situáciám, kedy policajt nahrávanie zákroku zakáže. Treba sa však vedieť účinne bránniť. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Môže si policajt nahrávať mňa?

Čo však, ak sa ocitneme na opačnej strane barikády a príslušník policajného zboru si začne nahrávať mňa? Novelou zákona o obecnej polícii účinnej od 01.12.2019 sa doplnil aj § 3 o ods. 3 v znení:

„(2) Obecná polícia je oprávnená využívať zvukové, obrazové alebo iné záznamy spracúvané v súlade s osobitným predpisom  na plnenie jej úloh a na zaznamenávanie priebehu jej činnosti alebo zákroku.“

Takéto oprávnenie však zákon nepripúšťa iba príslušníkom obecnej polície, ale aj príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne v zmysle § 69 ods. 2:

“Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.”

a zároveň § 69 ods. 4 a ods. 5, ktorý vyložene upravuje na aké účely tento záznam môžu použiť:

(4) Informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu;27b) iným orgánom alebo osobám a do zahraničia podľa § 69d a 69da a ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. (5) Informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.

To v praxi znamená, že príslušník obecnej, resp. mestskej polície či príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky si vás môže nahrávať s odvolaním sa na uvedené ustanovenia. Na rozdiel od vás však takto vyhotovený záznam nie je oprávnený zverejniť, ale môže ho využiť ako dôkazný prostriedok v prípadnom správnom, priestupkovom, trestnom alebo inom úradnom konaní. Ak by sa takýto váš záznam, ktorý vyhotoví policajt, bez vášho predchádzajúceho súhlasu ocitol na internete, problém môže mať ten, kto tento záznam zverejnil. Príkladom je zastavenie vodiča – dôchodcu, zo strany príslušníkov Policajného zboru v Prešove v roku 2016, ktoré sa stalo hitom internetu – zverejnenie takejto nahrávky je však v rozpore so zákonom, nakoľko daný vodič sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu a dokonca tento záznam ani nebol predmetom ďalšieho konania zo strany policajného zboru:


Záver

V zásade platí, že sa voči policajtom treba správať slušne a s rešpektom, nakoľko sú tiež ľudia a ich primárnou úlohou je pomáhať a chrániť. Nie vždy je to však možné a dokonca môžu vznikať aj extrémne komplikované situácie. V takých prípadoch je potrebné použiť nahrávanie príslušníka polície ako nástroj tzv. poslednej záchrany v prípade, že rozumná argumentácia nezaberá. Aj v rámci tohto nástroja však treba zachovať určitú obozretnosť a prípadnú nahrávku použiť ako dôkaz v konaní proti policajtovi. Ich zverejnenie totiž zvyčajne spôsobí autorovi viac škody ako úžitku.