Rok: 2020

S príchodom zimného vykurovacieho obdobia sa čoraz častejšie stretávame s veľmi nepríjemným javom v bytových domoch, keď sused vypína kúrenie, alebo radiátory. To spôsobuje veľké problémy ostatným vlastníkom, ktorí v dôsledku toho pociťujú väčšiu zimu v svojich bytoch. Ako si poradiť s takýmto susedom?

Počas vykurovacej sezóny sa obyvatelia bytov dopúšťajú dvoch extrémov – jedným z nich je vykurovanie domácností nad 25 stupňov, druhým zas úplné vypínanie radiátorov na dlhší čas, či nezapínanie kotlov. Jednoduchá fyzika hovorí o tom, že teplo nezostáva na mieste, ale prestupuje cez steny, stropy či podlahy do okolitých domácností.

Nejde pritom o jav, ktorý by sa týkal iba bytových domov, kde je spoločné vykurovanie prostredníctvom centrálnej kotolne. Bežne sa vyskytuje aj pri tzv. samostatnom vykurovaní, kedy má každý zo susedov kotol vo svojom byte.

• Keď kúri len jeden sused
• Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni
• Keď sused vypína kúrenie… čo s tým?
• Extrémne prípady
• Záver

Keď kúri len jeden sused

Vo Vysokých Tatrách, ako aj v ďalších rekreačných strediskách, kde vznikajú tzv. “víkendové” alebo “apartmánové” byty dochádza však k ďalšiemu extrému. Mnohé z týchto bytov sú obývané ľuďmi, ktorí v nich reálne strávia iba niekoľko dní, prinajlepšom niekoľko víkendov do roka. Počas obdobia, kedy v bytovom dome nie sú nielenže vypínajú radiátory, ale v mnohých prípadoch aj kotol. Vtedy dochádza k situácii, kedy ani len “netemperujú” svoj vlastný byt, pretože žiadna právna úprava im to neprikazuje.

V tomto bode je dôležité poznamenať, že výrazný rozdiel je medzi vykurovaním cez ústrednú kotolňu a samostatným vykurovaním. Laicky povedané, pri ústrednom vykurovaní je teplo vedené do radiátorov cez steny a dochádza aspoň k ich čiastočnému vykurovaniu. Pri samostatnom vykurovaní však prichádza problém v podobe absencie jedného centrálneho kotla a prítomnosti viacerých “osobných kotlov”, ktoré sú plne v kontrole jednotlivých vlastníkov.

Ak sa tí rozhodnú pre jeho vypnutie, nastáva veľmi zložitá situácia – nedochádza k prirodzenému prestupu tepla medzi domácnosťami a tým pádom na nezodpovedných víkendových majiteľov doplácajú iba tí, ktorí tam bývajú celoročne, resp. dlhodobo. Na ich úkor musia totiž zvýšiť vykurovanie svojho priestoru, tak aby vyhriali aj susediace steny, podlahu, či strop. Ak máte hneď niekoľko takýchto susedov, ktorí (ne)vykurujú, máte o starosť postarané. Stav, keď sused vypne kúrenie a ušetrí na kúrení, musia prakticky na kúrení zaplatiť tí, ktorí tam žijú svoj bežný každodenný život. Trochu nefér, že?

Rozpočítavanie nákladov na teplo pri spoločnej kotolni

Vyhláška o rozpočítavaní nákladov na teplo odporúča pomer základnej a spotrebnej zložky 60 ku 40. Avšak vlastníci bytov sa môžu dohodnúť na tom, že tento pomer môžu zmeniť podľa vlastného uváženia. Aj napriek tomu, že spomínaných 60/40 je ten najoptimálnejší pomer pre každú budovu, mnohí vlastníci začali hľadať spôsoby, ako svoje náklady na byt, ktorý využívajú len víkendovo znížiť. A práve preto sa deje to, že sused vypína kúrenie.

Veľmi často preto dochádza k takým úpravám pomeru, pri ktorom dominuje tzv. “spotrebná zložka” v domnení, že je to spravodlivejšie. Spravodlivejšie v tom zmysle, že budú platiť vyššie percento podľa nameraných hodnôt na rozdeľovači, často v pomere 20/80. Ide však o bezohľadnosť a parazitizmus majiteľov bytov, ktorí nekúria, voči tým, ktorí vykurujú poctivo. Treba však zdôrazniť, že žiaden právny predpis týmto nie je dotknutý.

Jediným riešením pri spoločnej kotolni je preto dohoda vlastníkov a keďže častokrát v rekreačných oblastiach dominujú tí, ktorí tam nebývajú, dochádza k poškodzovaniu (aj keď zákonnému) tých, ktorí tam žijú trvalo.

Keď sused vypína kurenie… Čo s tým?

Odpoveď je bohužiaľ jednoduchá – nijako. Ak sa váš sused rozhodne nepočúvať logické argumenty, prosby, či sťažnosti, jednoznačný recept naňho neexistuje. V takom prípade je možné osloviť mediátora, ktorý sa pokúsi vyjednať medzi oboma stranami určitú dohodu.

Mediátor sa pritom môže pokúsiť zistiť, prečo sused vypína kúrenie a pri spoločnom sedení sa pokúsiť dohodnúť medzi vami a susedom také podmienky, ktoré by boli výhodné pre obe strany. Ak je tých susedov viac, musí nanešťastie osloviť každého z nich, pričom pri väčšom počte sebeckých susedov sa zvyšuje aj šanca na neúspech. Avšak aktuálne si dovoľujeme tvrdiť, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ide asi o jednu z mála možností, ktorú susedia majú.

Druhou možnosťou majiteľa bytu je obrátiť sa o pomoc na súd. V zmysle Zákona č. 182/1993 o bytoch a nebytových priestoroch § 11 ods. 5 je uvedené:

(5) Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome svojím konaním zasahuje do výkonu vlastníckeho práva ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v tomto dome takým spôsobom, že obmedzuje alebo znemožňuje výkon vlastníckeho práva tým, že hrubo poškodzuje byt alebo nebytový priestor, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, spoločné nebytové priestory, príslušenstvo alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, alebo neplní povinnosti uložené rozhodnutím súdu, môže súd na návrh spoločenstva alebo niektorého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome nariadiť predaj bytu alebo nebytového priestoru.

Ako je teda zrejmé, musí dôjsť k zásahu do výkonu vlastníckeho práva suseda a dokonca na návrh spoločenstva alebo niektorého z vlastníkov môže súd navrhnúť predaj jeho bytu. V tomto prípade je však dôležité poznamenať, že pri problematike kúrenia je dokazovanie veľmi zložitou vecou najmä v súvislosti s určením príčinnej súvislosti. Uvedené ustanovenie sa preto veľmi často používa a uplatňuje hlavne v súvislosti s narušovaním pokojného bývania, ohrozenia bezpečnosti, dobrých mravov, poškodzovania spoločných priestorov a pod.

Extrémne prípady

Existujú však aj situácie, kedy by bolo oprávnené použitie daného paragrafu v súvislosti s tvoriacou sa plesňou, prípadne preukázateľným poškodením zo strany nečinnosti suseda, ktorý svojou nečinnosťou zasahuje do práv druhých. Typickým sprievodným javom je vtedy napríklad navlhnutie stien, ktoré dovtedy boli vykurované, prípadne opadávanie omietky. Má to však svoje úskalia.

Najzložitejším javom v tomto prípade je, ako sme už spomínali dokazovanie príčinnej súvislosti. Sused vypína kúrenie, ale sused sám priamo za vznik plesne nemôže. Čiastočnú vinu totiž nesiete aj vy. Avšak v prípade, že ste v snahe zabrániť únikom tepla vymenili okná a málo odvetrávate miestnosť u vás v byte sa vyskytne zvýšená vlhkosť. Tá zapríčiňuje tvorbu plesní, prípadne čiernych fľakov na stene. Vo vzduchotesných budovách sa preto často stretávame s kondenzáciou vody z vlhkého muriva na studených stenách. A práve za studené steny môže byť v takom prípade zodpovedný poväčšine sused, ktorý nekúri.

Existuje aj niekoľko praktických rád, ako riešiť problémy s tvorbou plesní, tie však nevyriešia problémy s nezodpovedným susedom.

Na druhej strane sused môže argumentovať využitím svojho vlastníckeho práva, ktoré mu garantuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 20:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Práve poškodzovanie ľudského zdravia by mohlo byť uplatniteľné aj v súvislosti s ústavou, avšak ťažko dokázateľné. Pri podaní na súd by bolo takéto poškodenie vecou dokazovania a vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov aj spojená s veľkým rizikom. V tomto bode je potrebné poznamenať, že uvedený paragraf nikdy nebol uplatnený v súvislosti s kúrením a neexistuje k tomu ani žiadna platná judikatúra.

Ešte maličkosť

Predtým, ako prejdeme k záveru, by sme vás chceli požiadať, že v prípade, ak vás tento článok zaujal a chceli by ste od nás dostávať viac informácií, zvážte prosím odber nášho pravidelného newsletteru. Pomôžete nám tým rásť a zároveň ostať s vami v kontakte. Sľubujeme vám, že vás nebudeme spamovať! 🙂

[newsletter]

Záver

Jednoznačným riešením by bola zmena zákona o bytoch a nebytových priestoroch tak, aby samotný zákon začal rozlišovať problematiku “víkendových bytov” a “apartmánových bytov”. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sú tak v nevýhode práve trvalo žijúci obyvatelia, ktorí ťahajú za kratší koniec.  Na druhej strane stojí oprávnený nárok vlastníkov týchto bytov užívať svoj majetok podľa svojho uváženia. Takýmto užívaním by však nemalo dôjsť k porušeniu práva ostatných vlastníkov, čo však nie je v právnej praxi nijakým spôsobom zosúladené. Jedinou možnosťou ako riešiť takéto problémy je vzájomnou dohodou susedov. Pokiaľ nie je možná, neostáva nič iné ako vyskúšať služby mediátora a mimosúdneho riešenia sporu, alebo sa obrátiť so žalobou na súd. Tam je však výsledok veľmi neistý.

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 

• • • Kto je advokát?
    • Kto je mediátor?
    • Je advokát mediátor?
    • Záver

Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.

Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.

Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

• je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
• získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
• je bezúhonná  
• má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.

Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.

Jednou z častých otázok s ktorou sa v rámci mediácie stretávame, je možnosť prípadného vrátenia daru tomu, kto dar poskytol. Dôvody na to môžu byť rôzne, rovnako ako môže byť rôzna aj reakcia obdarovaného na takúto prosbu resp. požiadavku. Pokiaľ je odmietnutá, prichádzajú na rad zákony a paragrafy, súdy a silové riešenie sporu.

Čo je to vlastne dar? Môže to byť čokoľvek, čo je vymedzené ako predmet tzv. Darovacej zmluvy. Dôležité je poznamenať, že darom môže byť čokoľvek, čo môže byť spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. V praxi teda hovoríme o nehnuteľnostiach, hnuteľnom majetku, spoluvlastníckych podieloch, hmotných veciach a pod.

Čím sa v článku budeme zaoberať?

• Zákonná úprava darovania
• Vrátenie daru zo strany obdarovaného
• Vrátenie daru od obdarovaného zo strany darcu
• Mimosúdne riešenie sporu
• Súdne riešenie sporu
• Záver

Zákonná úprava darovania

Ak už ste sa rozhodli, že by ste dar chceli poskytnúť alebo  by vám chcel niekto dar naopak darovať, určite by ste tak mali urobiť podľa zákona – a to pri akomkoľvek dare, ktorý môže mať hodnotu. Najlepšie to môžete urobiť prostredníctvom tzv. darovacejzmluvy, ktorá je zákonným inštitútom a je upravená v Občianskom zákonníku. Ten ustanovuje hneď niekoľko zásadných ustanovení, týkajúcich sa darovacej zmluvy, konkrétne ide o § 628 spomínaného zákona.

1. “Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.” – dôležitým slovným spojením je v tomto prípade “bezplatne“. Darovacia zmluva v ktorej sa strany dohodnú na tom, že niekomu niečo prenechajú alebo darujú za odplatu je neplatná, pretože by nešlo o darovaciu zmluvu, keďže nie sú naplnené základné zákonné ustanovenia tejto zmluvy. Zároveň je tu potrebné zdôrazniť, že darovacia zmluva je dvojstranný právny akt.
2. “Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.” – v rámci Občianského zákonníka sa teda uvádza, že darovacia zmluva musí byť obligatórne písomná, v opačnom prípade je neplatná. Existuje však aj výnimka, týkajúca sa hnuteľných vecí, ktoré sú odovzdané a prevzané priamo pri darovaní.
3. “Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.” – v praxi sme sa už stretli s ustanovením, kedy k darovaniu nehnuteľnosti malo dôjsť až po smrti poručiteľa. Takto spísaná darovacia zmluva však bola neplatná práve na základe ustanovenia § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže všetky práva a povinnosti darcu zanikajú jeho smrťou, jediným zákonným inštitútom, ktorý môže nakladať s majetkom zosnulého (poručiteľa) je dedičské konanie, resp. závet. Ak by ste sa rozhodli preto, že chcete niečo darovať až po svojej smrti, jednoznačným zákonným riešením je závet.

Zákonodárcovia však mysleli aj na prípad, že by jedna zo strán, chcela požadovať vrátenie daru alebo by sa chcel obdarovaný daru zbaviť.

Vrátenie daru zo strany obdarovaného

Obdarovaný má právo za určitých okolností vrátiť predmet daru jeho pôvodnému majiteľovi. Tu však treba upozorniť na to, že v prípade vrátenia daru sa na to vzťahuje určitá lehota. Tá je stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka a tým obdobím je trojročná premlčacia lehota: “Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.”

Aké sú však okolnosti vrátenia daru zo strany obdarovaného? Tie sú uvedené v § 629 Občianskeho zákonníka:

“Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.“

Je však dôležité poukázať na toto, že toto právo sa dá využiť iba v prípade vád, na ktoré darca neupozornil. Pre väčšiu právnu ochranu obdarovávaného by tieto vady mali byť spísané v darovacej zmluve. Z uvedeného však vyplýva, že nie je podstatné, či darca o daných veciach vedel alebo nie, podstatný je na základe logického a gramatického výkladu iba fakt, či na tieto vady upozornil. Právo vrátenia daru zo strany obdarovaného však zaniká v prípade, že darca na vady upozornil a obdarovaný o týchto vadách vedel a napriek tomu dar prijal. V takom prípade darca nie je oprávnený vrátiť dar a nie je možné využiť toto právne ustanovenie.

Vrátenie daru od obdarovaného zo strany darcu

Na druhej strane pomyselnej barikády stojí ten, kto dar obdarovanému daroval. Aj naňho sa vzťahuje určitá právna ochrana pred zneužitím a ďalšími faktormi. To v praxi upravuje § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza:

“Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.”

Ako je z uvedeného ustanovenia zákona zrejmé, zákonný dôvod na požiadanie daru späť od obdarovaného je jeho správanie voči darcovi alebo členovi darcovej rodiny. Ide napríklad o rôzne druhy schválností, hrubých urážok, fyzické násilie, nátlak, vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie a pod. Čo je dôležité však dôležité poznamenať, že zákonodárcovia jednoznačným spôsobom neurčujú o akého člena rodiny má ísť, prípadne, či sa ustanovenie vzťahuje napríklad na bratrancov, sesternice, či rôznych vzdialených príbuzných. Existuje právny názor, podľa ktorého by malo ísť o tzv. blízku osobu, resp. o príbuzného v priamom rade. To však v takomto prípade musí rozhodnúť súd.

Darovacia zmluva teda zaniká doručením požiadavky resp. výzvy na vrátenie daru obdarovanému, pričom nie je potrebné, aby táto výzva bola v písomnej forme. Obdarovaný je v takom prípade povinný vrátiť všetko, čo bolo predmetom darovacej zmluvy. Zložitejšia situácia však nastáva v prípade, že obdarovaný medzitým danú vec stratil, predal a pod. V takom prípade je povinný darcovi poskytnúť tzv. peňažnú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia sa, čo je ustanovené v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

O vrátenie daru však môže požiadať iba ten, kto dar poskytol darovanému. V prípade smrti darcu nie je možné domáhať sa vrátenia daru jeho dedičmi.

Mimosúdne riešenie sporu

Po výzve na vrátenie daru sa však veľmi často stáva, že protistrana odmietne daný dar vrátiť a začne pre to, aby sa tak stalo, robiť všetko možné, aj nemožné. Na druhej strane však stojí navrhovateľ, ktorý je v tomto prípade akousi slabšou stranou – nakoľko sa domáha vrátenia toho, čo mu patrilo na základe určitých faktov. Má, tak ako pri všetkom – dve riešenia. Prvou možnosťou je vyriešiť spor mimosúdnou cestou – mediáciou.

Práve táto možnosť je mnohokrát najlacnejšou a najrýchlejšou alternatívou. Je však závislá na ochote všetkých strán komunikovať a dospieť k vzájomnej dohode týkajúcej sa vrátenia daru. Naša mediačná prax hovorí o tom, že existuje približne až 80% pravdepodobnosť, že dôjde k vzájomnej dohode strán zúčastnených na mediačnom konaní.

Mediátor je pritom nezaujatou osobou, ktorý prostredníctvom rôznych mediačných techník dopomôže jednotlivým sporiacim sa stranám k tomu, aby sa vzájomne dokázali dohodnúť tak, aby boli spokojní všetci.

Súdne riešenie sporu

Spor môžete samozrejme riešiť aj formou súdneho rozhodnutia a to tak, že na protistranu podáte žalobu, ktorú odôvodníte nielen vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, ale zároveň sa zameriate na spísanie všetkých okolností, ktoré s prípadom súvisia. V takom prípade však vzhľadom na zložitosť sporu odporúčame využiť služby advokáta, ktorý prevezme celú agendu a bude vás na súde zastupovať.

Pri súdnom riešení sporu sa však obrňte nielen pevnými nervami a trpezlivosťou, ale predovšetkým aj finančnými prostriedkami. Len samotné podanie návrhu na súdne konanie vás totiž stojí nemalé peniaze, ak k tomu pripočítame trovy konania a právneho zastúpenia, suma môže byť naozaj vysoká. Ak sa však spor nepodarí vyriešiť formou mediácie, zrejme neostáva nič iné, ako riešiť prípad súdnou cestou. Výsledok však býva veľmi často neistý a pri rozhodovaní súdu si musíte byť vedomí, že ide o direktívne rozhodnutie v prospech jednej zo strán. A to ani nespomíname fakt, že takýto súd môže trvať celé roky.

Niekedy však v situáciách, kedy je napríklad obdarovávaný agresívny a dochádza aj k fyzickému násiliu, pravdepodobne neexistuje iná cesta, než žiadať ochranu svojich práv a záujmov prostredníctvom súdu.

Záver

Čo dodať na záver? Na vrátenie daru či už ako darca alebo ako obdarovaný máte právo. Musia  však byť naplnené určité dôvody, pre ktoré sa tohto vrátenia daru dovolávate, aby sa tým predišlo svojvôli a zabezpečil sa princíp právnej istoty oboch strán. Ak však už dôjde k sporu, určite odporúčame riešenie prostredníctvom mimosúdneho spôsobu, než sporového konania na súde. Ušetríte tým nielen podstatne veľkú časť svojho času, ale predovšetkým aj financií.

Klebety a ohováranie je niečo, čo nahnevá asi každého. Asi každý z nás už niekedy v živote zažil situáciu, kedy sa stal terčom ohovárania alebo zažil, keď niekto iného ohováral. Pravdou je, že každá takáto skúsenosť je maximálne nepríjemná. Vo väčšine prípadov však mnohí netušia, ako sa voči takýmto konkrétnym činom iných jedincov efektívne brániť. V nasledujúcich riadkoch vám vysvetlíme, ako je možné riešiť takto vzniknutý spor k všeobecnej efektivite.

• Možnosti riešenia sporu
• Právna úprava
• Ohováranie ako priestupok
• Ohováranie ako trestný čin
• Ochrana osobnosti
• Prečo je výhodné riešiť klebety a ohováranie mediáciou?
• Záver

Možnosti riešenia

Vo všeobecnosti existuje niekoľko rôznych riešení, ako sa s klebetami a ohováraním vysporiadať. Niekedy postačí, ak dotyčného konfrontujete, prípadne upozorníte, že o jeho aktivitách viete. V prípade, že to nepomôže, existuje niekoľko spôsobov, ako vec vyriešiť:

1. Riešenie prostredníctvom mediácie.
2. Podanie oznámenia o spáchaní priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na polícii.
3. Podanie žaloby na súde.

Pravdou je, že v prípade druhej a tretej možnosti sa musíte obrniť trpezlivosťou a častokrát aj právnym zástupcom, aby ste danú vec vyriešili. Veľmi ľahko sa môže stať, že termín pojednávania bude určený až o niekoľko mesiacov neskôr. Zároveň prípadné priestupkové konanie na príslušnom okresnom úrade situáciu nevyrieši a problémy aj napriek tomu pretrvávajú.

V rámci tohto článku sa preto zameriame na prvý zo spôsobov, a teda riešenie sporu, resp. ohovárania a klebiet prostredníctvom mediácie. Dôležité je si uvedomiť, že šírenie klebiet upravuje spôsob, akým sa správame v našom každodennom živote. Ovplyvňuje to v konečnom dôsledku naše rozhodovanie a častokrát sme po prvotnej negatívnej skúsenosti viac náchylní k tomu byť v rozhodnutiach opatrnejší, resp. spochybňovať samého seba.

Samozrejme, ohováranie v zamestnaní, v škole alebo v kolektíve nie je nič iné ako manifestácia moci zo strany niekoho iného. Ak tomu venujeme zvýšenú pozornosť, pochopíme, čo sa snaží dotyčný svojimi klebetami dosiahnuť. Často sa pri klebetách zamýšľame nad tým, prečo to dotyčný robí a snažíme sa pochopiť jeho pohnútky. Tie sú však vo svojej podstate vo veľkej miere prejavom sebectva, a preto si musíme uvedomiť, že dotyčnému ide väčšinou o jeho vlastný prospech.

Právna úprava

Pri riešení klebiet či ohovárania je potrebné vedieť, že takéto konanie nie je v súlade s právnym poriadkom. Keďže právna úprava je pomerne pestrá, vyberieme kľúčové časti.

Ohováranie a klebety ako priestupok

V prvom rade nie je ohováranie či klebetenie o inom v súlade so Zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len “Priestupkový zákon”). V rámci § 49 ods. 1 pís. a je uvedené “Priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.“

Toto je, samozrejme, len jedna časť a v rámci ohovárania sa vieme oprieť aj o ďalšie ustanovenia priestupkového zákona. V praxi je tu napr. § 49 ods. 1 pís. d), kde sa uvádza: “Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie (…) , nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.“.

Tieto priestupky sú v rámci zákona riešené pred miestne príslušným okresným úradom v tzv. správnom konaní. V týchto prípadoch je možné páchateľovi priestupku iba uložiť pokutu vo výške od 33 eur do 99 eur. Uloženie pokuty však váš problém nerieši. Prax nám ukazuje, že vo väčšine priestupkových konaní sa po uložení pokuty konflikt nekončí, ale naopak dochádza k jeho eskalácii. To je zapríčinené nízkym trestom a represiami zo strany správnych orgánov.

Ohováranie a klebety ako trestný čin

Pokiaľ k eskalácii konfliktu dochádza aj naďalej, občan má právo brániť sa v trestnom konaní. To veľmi konkrétne upravuje Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a to definíciou skutkovej podstaty ohovárania: “Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“, pričom Trestný zákon presne upravuje výšky trestu podľa osobitných situácií.

Právna prax však ukazuje, že samotné dokazovanie pred súdom v týchto prípadoch je veľmi zložité, a to najmä z dôvodu neochoty svedkov, strachu z narušenia komunitných vzťahov a pod. Zároveň je dôležité podotknúť, že takýto proces by sa mohol vliecť dlhé roky s neistým výsledkom pre všetky zúčastnené strany. V tomto bode je potrebné zdôrazniť, že súdne konanie je spoplatnené a už len pri podávaní návrhu je potrebné, aby navrhovateľ zaplatil tzv. súdny poplatok vo výške 66 eur.

Ochrana osobnosti

Zároveň je poškodený oprávnený podať aj Žalobu na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka v zmysle § 11: “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.” a zároveň v zmysle § 13 ods. 1 “Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“. Súdy vám teda priznávajú ako fyzickej osobe právo na súdnu ochranu voči tým konaniam, ktoré zasahujú do vašej cti, a to konaním na súde a domáhaním sa upustenia od neopráveného zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Pri súdnom konaní je dôležité upozorniť na to, že  zákon tu poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť. Zákon chráni fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé tvrdenia, tvrdenia znižujúce mravný profil fyzickej osoby, jej vlastnosti, zmýšľanie a správanie), a to bez rozdielu, akými prostriedkami k nemu dôjde (slovom, obrazom a akýmkoľvek iným konaním). Málokedy sa však stáva, že proces sa v týchto prípadoch končí v prvostupňovom konaní a vo väčšine prípadov nasleduje odvolanie na príslušnom krajskom súde. Ak počítate teda s tým, že súd vyrieši váš problém rýchlo a lacno, môžete na to zabudnúť.

Dôležité je poznamenať, že súdne konania v týchto sporoch sa viažu na súdne poplatky, právne zastupovanie atď. (tzv. trovy konania), ktoré vás môžu výjsť až na tisíce eur a roky strávené na súdnych pojednávaniach.

Prečo je výhodné riešiť klebety a ohováranie mediáciou?

Základnou výhodou mediácie je jej rýchlosť. V zmysle Zákona č. 420/2004 o mediácii § 14 ods. 8 sa mediácia končí uplynutím 90 dní v prípade mediácie spotrebiteľského sporu a v ostatných prípadoch uplynutím šiestich mesiacov od začatia mediácie. Keďže klebety a ohováranie nie sú spotrebiteľským sporom, mediácia sa skončí najneskôr do polroka. Mediačná prax však v mnohých prípadoch ukazuje, že práve tieto prípady sú riešiteľné na prvom, resp. druhom mediačnom sedení, čo môže byť v praxi do jedného až dvoch týždňov.

Ďalšou výhodou okrem časovej úspory je aj finančná úspora. Ako sme spomínali, v prípade súdneho konania môže ísť až o tisícky eur. V rámci mediácie obvykle ide o podstatne nižšie sumy, ktoré dosahujú iba zlomok nákladov, ktoré by stranám vznikli pred súdom. Keďže na mediácii sa obe strany zúčastňujú dobrovoľne, je predpoklad, že si rozdelia aj náklady, ktoré vzniknú mediáciou.

Poslednou, avšak nie najdôležitejšou výhodou mediácie je mlčanlivosť a neverejnosť konania. Zatiaľ čo pri súdnom konaní sa na hádkach môžu prísť zabaviť aj vaši neprajníci, na mediácii sa zúčastňujú iba dotknuté osoby. Mediácia je neverejná. Dôležitým aspektom mediácie je však aj fakt, že všetky zúčastnené strany, a teda nielen mediátor, ale aj rozhádané osoby, majú v zmysle § 5 Zákona č. 420/2004 o mediácii povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s mediáciou.

Záver

Aj napriek tomu, že klebety a ohováranie sú bežnou súčasťou života, netreba sa báť voči nim efektívne brániť. Určitú formu obrany preto predstavuje súdne konanie, ktoré je však zdĺhavé a finančne náročné. Ideálnou alternatívou je v tom prípade mediácia. Tá vám nielen poskytne časovú a finančnú úsporu, ale zároveň aj dôvernosť. Na to, aby sa však problém vyriešil touto cestou, musí byť vôľa a ochota oboch strán.