| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Komunálne právo, Mediálne právo, Občianske právo, Ústavné právo

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.

Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Je preto zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.

Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie. Účinnosť takéhoto uznesenia bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8.
      • V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti.
      • Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci.
      • Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Stále k tomu dochádza

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať. To sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov, kde je spravidla uvedený aj dátum narodenia, či adresa kupujúceho. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.

Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť priebeh zastupiteľstva. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať. Následne je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami. Tie sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Komunálne právo, Mediácia, Správne právo

Aplikačné problémy pri potvrdzovaní uznesení obecného zastupiteľstva

Obecné zastupiteľstvo je najvyšším „legislatívnym“ orgánom obce. V praxi sa však veľmi často stretávame s tým, že poslanci obecného či mestského zastupiteľstva nemajú dostatočné právne vzdelanie a povedomie. To prináša viaceré problémy s praktickou aplikáciou ich plnenia. Najväčší problém je pritom s prijímaním uznesenia obecného zastupiteľstva.

Najčastejšie problémy vznikajú predovšetkým vo chvíľach, keď sa dostanú do sporu zastupiteľstvo a starosta obce / primátor mesta. Vtedy dôjde k nepodpísaniu pôvodne prijatého uznesenia zastupiteľstva. Mnohí poslanci obecných či mestských zastupiteľstiev nemajú však dostatočné právne vzdelanie, čo prináša viacero problémov najmä v aplikačnej praxi. Uznesenia zastupiteľstiev sú tak „znovusplatňované“, „obnovované“, „znovuobnovované“ a pod. Dochádza tak k situáciám, kedy sú vďaka nedostatočnému právnemu povedomiu poslancov zahlcované orgány kontroly, predovšetkým prokuratúry a súdov.

Môže starosta nepodpísať uznesenie zastupiteľstva?

Táto právomoc je starostovi, resp. primátorovi priznaná zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, konkrétne ju upravuje § 13 ods. 6:

„Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 10.“

Táto možnosť je starostovi vyslovene priznávaná, a to v taxatívne vymedzených prípadoch. Tie sú však svojim obsahom tak rozsiahle, že starosta obce môže v extrémnych prípadoch za zjavne nevýhodné považovať prakticky každé uznesenie obecného zastupiteľstva. Zákon o obecnom zriadení pritom expressis verbis  (výslovne) hovorí, že postačuje domnienka, a to v obidvoch v zákonom uvádzaných prípadoch. Ide o subjektívny rozhodovací proces starostu obce, pričom táto subjektívnosť pri rozhodovaní sa uplatňuje aj v prípade predpokladu nezákonnosti.

Túto právomoc starostu mnohí ľudovo nazývajú ako „právo veta“, čo nie je úplne správne. Preto sa v odbornej praxi využíva termín „sistačná právomoc“. Uvedenú právomoc je možné aplikovať prakticky na akékoľvek uznesenie zastupiteľstva s dvomi výnimkami. Zo sistačnej právomoci starostu je vyňaté uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra a uznesenie o vyhlásení miestneho referenda o odvolaní starostu. Ak si však odmyslíme tieto dve podmienky, dôvod nepotvrdenia uznesenia je právne irelevantný.

Práve sistačná právomoc starostu prináša neželaný jav, a to neschopnosť niektorých poslancov správnym spôsobom potvrdzovať uznesenie obecného zastupiteľstva. Nesprávne pochopenie zákona tak spôsobuje, že volení zástupcovia v rámci samosprávy často prijímajú uznesenie formou, ktorú zákon nepozná.

Čo robiť ak starosta nepodpíše uznesenie?

Aplikačná prax často hovorí o tom, že poslanci, ktorí sa prvýkrát dostanú do výkonu funkcie, nevedia správnym spôsobom využiť svoje právo obecného, resp. mestského zastupiteľstva, ktoré im rovnako priznáva zákon o obecnom zriadení v zmysle § 13 ods. 8:

„Ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť; ak obecné zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť.“

V tomto prípade je potrebné pri potvrdzovaní uznesení zastupiteľstva súbežne splniť niekoľkých kumulatívnych podmienok:

Zvýšené kvórum

V prvom rade ide o podmienku zvýšeného volebného kvóra medzi poslancami, ktorí uznesenie potvrdzujú. Kým na prijatie bežného uznesenia postačuje nadpolovičná väčšina poslancov, pre potvrdenie takéhoto uznesenia je potrebná už trojpätinová väčšina hlasov všetkých poslancov. V prípade, že sa sistované rozhodnutie potvrdí napr. iba nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov, takto potvrdené uznesenie je obligatórne neplatné a nemôže byť teda ani vykonateľné.

Lehota na potvrdenie

Kým v minulosti bola lehota na potvrdenie uznesenia stanovená na obdobie dvoch mesiacov, posledná novela zákona to zmenila. Aplikačná prax často prinášala problémy, na základe ktorých starostovia reálne zvolávali zasadnutie zastupiteľstva raz za tri mesiace. Tým reálne dochádzalo k upretiu možnosti využitia inštitútu potvrdenia uznesenia v prípade, že poslanci zastupiteľstva neboli dostatočne dôslední. Aktuálna právna úprava hovorí o tom, že takéto uznesenie musí byť potvrdené do 3 mesiacov.

Potvrdenie uznesenia

Zákon o obecnom zriadení expressis verbis uvádza, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, ak uznesenie nepotvrdí do troch mesiacov od jeho schválenia, uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť. Práve na základe jednoznačnej formulácie zákona vyplýva, že ak bol výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť, nie zmeniť, zrušiť, znovusplatniť a pod. Dôležitá je preto správna gramatická a štylistická formulácia, ktorá musí obsahovať obligatórne formuláciu „potvrdiť“ alebo „potvrdzuje“.

Príklady z praxe

Zákon vyžaduje expressis verbis formuláciu, využívajúcu štylistiku slova potvrdiť, uvedené rozhodnutia zastupiteľstva sú obligatórne neplatné. V rámci postupu podľa ustanovenia § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo nemôže meniť obsahové znenie potvrdzovaného uznesenia. Opačný výklad by znamenal, že v prípade iného znenia obsahu takto prijímaného uznesenia, by starosta s poukazom na poslednú vetu § 13 ods. 8 uvedeného zákona nemohol fakticky realizovať svoje sistačné právo voči obsahovo odlišnému uzneseniu ako bolo sistované uznesenie, ktoré malo obecné zastupiteľstvo potvrdiť.

Typickým príkladom je bližšie nešpecifikovaná obec, kde obecné zastupiteľstvo prijalo uznesenie, ktorým „znovusplatňuje“, resp. „znovuobnovuje“ uznesenia nepodpísané starostom. Napadnuté uznesenia nakoniec skončili na prokuratúre, ktorá svojím rozhodnutím upozornila poslancov obecného zastupiteľstva na nezákonnosť takto prijatých uznesení a teda ich nevykonateľnosť. Prokurátor vo svojom upozornení uviedol, že v danom prípade je síce zrejmé, že zámerom poslancov bolo potvrdenie uznesení obecného zastupiteľstva, ktorých výkon starosta pozastavil, avšak učinili tak formou ich „znovuobnovenia“, teda formou, ktorú zákon o obecnom zriadení nepozná.

Starosta neakceptoval uznesenia obecného zastupiteľstva o „znovuobnovení“ uznesení, ktorých výkon pozastavil a tieto odmietol nepodpísať. Nemožno to však považovať za jeho nečinnosť, keďže ustanovenie § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení expressis verbis vyžaduje potvrdenie sistovaných uznesení trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov (táto podmienka bola splnená), nie ich zmenu, resp. znovuobnovenie.

Keďže proces vybavovania sťažnosti na prokuratúre sa konal na prelome rokov a jedným z potvrdzovaných uznesení bolo aj uznesenie o rozpočte, nastal tak právny problém, kedy poslanci mali dostatočnú vôľu na to, aby uznesenie o rozpočte potvrdili, avšak absencia dostatočného vzdelania a predovšetkým chuti sa dovzdelávať spôsobili, že tak učinili spôsobom, ktorý zákon nepozná.

Záver

Tento problém sa periodicky opakuje v menších, ale aj väčších obciach na Slovensku. Jeho zdroj je pomerne jednoduché pomenovať – ide o nedostatočnú odbornú prípravu poslancov obecného zastupiteľstva pre výkon svojej funkcie. Aj napriek tomu, že § 25 ods. 1 písm. f) Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ukladá poslancom povinnosť prehlbovať si vedomosti potrebné na výkon funkcie poslanca, prax ukazuje, že k tomu reálne nedochádza. Jeden z častých argumentov, s ktorými sa pri tom stretávame, je absencia akejkoľvek sankcie za porušenie povinnosti poslancov a praktická nemožnosť odvolania poslanca v prípade neplnenia jeho povinností, ktoré mu zákon ukladá. Teoretickým riešením tejto situácie by bolo primäť poslancov k reálnemu prehlbovaniu vedomostí prostredníctvom ročne taxatívne vymedzených školení, ktoré by museli aspoň raz absolvovať pre prehĺbenie svojich vedomostí (podobne ako je to napr. v zákone č. 420/2004 Z. z. o mediácii). Opakované porušenie tejto povinnosti by mohlo mať za následok zánik mandátu poslanca. Podobnú obligatórnu povinnosť by však bolo vhodné aj pre starostov miest a obcí, ktorým to, podobne ako v prípade poslancov, prikazuje zákon o obecnom zriadení.