Najvyšší správny súd už o pár dní realitou

Od 1. augusta začína fungovať Najvyšší správny súd. Inštitúcia s významnými právomocami, ktorá tu dlhé roky chýbala. Nový súd bude chrániť ľudí pred prípadnou svojvôľou štátnych orgánov. Bude preskúmavať dôležité rozhodnutia úradov, inštitúcií, ktoré sa týkajú napríklad dôchodkov, sociálnych dávok, či daňových vecí. Prechádzajú na neho aj niektoré kompetencie z Ústavného súdu SR, keďže bude rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Aj preto sa o ňom právom hovorí ako o malom ústavnom súde. Rovnako bude rozhodovať o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo hnutia. A v neposlednom rade bude disciplinárnym súdom pre sudcov, prokurátorov, notárov, či exekútorov. Tieto jeho právomoci nie sú obyčajné. Naopak, sú zásadné, aby mohla byť vrátená dôvera v inštitúcie a právny štát.

Zriadenie Najvyššieho správneho súdu presadila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková v rámci veľkého reformného ústavného zákona v oblasti justície, ktorý parlament schválil koncom minulého roka. V hierarchii všeobecných súdov má Najvyšší správny súd rovnocenné postavenie s Najvyšším súdom SR. V Slovenskej republike tak budú pôsobiť dve najvyššie súdne inštancie, pričom Najvyšší správny súd je najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva a Najvyšší súd SR je najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestných vecí.

„Ide o sviatok správneho súdnictva,“ uviedol v súvislosti s očakávaným štartom činnosti Najvyššieho správneho súdu jeho predseda Pavol Naď. „V spoločnosti sa nie často deje, že by politická moc, ktorá má prakticky v rukách parlament a vládu, sa nechala kontrolovať inou inštanciou, ktorá môže korigovať jej rozhodnutia. Z tohto pohľadu zriadenie Najvyššieho správneho súdu možno vnímať ako ojedinelú, významnú vec a sviatok pre občanov Slovenskej republiky. Verím, že je to na ďalšie desaťročia a prial by som si, aby to bolo na stáročia,“ doplnil predseda Najvyššieho správneho súdu P. Naď.

„Som rada, že od 1. augusta začne svoju činnosť Najvyšší správny súd. Je to kľúčová inštitúcia v rámci reformy justície pre vrátenie dôvery v spravodlivosť na Slovensku. Chcem veľmi pekne poďakovať predsedovi Súdnej rady SR a vôbec Súdnej rade SR, pretože mali kľúčovú rolu pri vytváraní Najvyššieho správneho súdu, keďže realizovali výberové konania na sudcov, ktoré tiež takto robili prvýkrát na základe právomoci, ktorá bola vytvorená iba pre kreovanie Najvyššieho správneho súdu. A rovnako treba veľmi pekne poďakovať predsedovi Najvyššieho správneho súdu, ktorý od svojho vymenovania 18. mája 2021 za veľmi krátky čas postavil túto inštitúciu doslova na zelenej lúke,“ uviedla ministerka spravodlivosti M. Kolíková.

Z cieľového počtu 100 zamestnancov, ktorý Najvyššiemu správnemu súdu prognózuje Ministerstvo financií SR, sa za veľmi krátky čas podarilo obsadiť už 62 miest. S týmto počtom zamestnancov začne Najvyšší správny súd od 1. augusta 2021 svoju činnosť. Ďalšie výberové konania sú v procese.

„Bolo vypísané výberové konanie na 13 miest asistentov sudcov, na ktoré sa hlási 60 ľudí. Pozícia asistenta je veľmi významnou osobitne v tejto situácii, keď sudcovia potrebujú odbornú pomoc erudovaných mladých právnikov zameraných na správne súdnictvo tak, aby mohli dopomôcť predovšetkým k likvidácii ťažkej záťaže, ktorú budeme mať hneď na štarte, a to je zhruba 2000 spisov kasačnej agendy, ktorú presne v tomto týždni preberáme z Najvyššieho súdu SR,“ doplnil predseda Najvyššieho správneho súdu P. Naď.

„Teším sa z nového zboru sudcov, teším sa z nového zboru odborného personálu a verím, že v najbližšom období, kedy bude Najvyšší správny súd vykonávať svoju činnosť, nám ukáže, že jeho zriadenie bol správny krok a že je to dôležitá inštitúcia,“ uzatvorila ministerka M. Kolíková.


Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nahrávanie obecných zastupiteľstiev

Zasadnutia obecných zastupiteľstiev v malých, či väčších obciach prinášajú so sebou častokrát veľké vášne, či konflikty. To prirodzene vzbudzuje zvýšený záujem zo strany verejnosti a veľmi často sa tak rieši otázka, či je zákonné nahrávanie obecných zastupiteľstiev či už občanmi alebo priamo obcou.


Všeobecná právna úprava

Zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení výslovne ustanovenie o zvukových, či obrazovo-zvukových záznamoch nerieši, takže môžeme povedať, že ani nerieši nahrávanie obecných zastupiteľstiev. To veľmi často vzbudzuje u poslancov zastupiteľstiev u ktorých je prítomný laický právny prvok, že keďže to zákon nerieši, nahrávanie povolené nie je. Opak je však pravdou.

Všeobecne môžeme tvrdiť, že toto právo je garantované v základnom význame v Ústave Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).

Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

a

Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.


Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení základného práva na informácie, keď ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby oprávnená osoba, prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú na rozhodnutí každého subjektu, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

V zmysle zákona majú povinné osoby, v tomto prípade mestá a obce, povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Pod túto kategóriu musí teda spadať aj informovanie o zasadnutiach orgánov obce. Zákon, ktorý to v platnom právnom poriadku upravuje je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby.“ (II. ÚS 28/96).

V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Týmto ustanovením je zaručená vyššia kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj obecné zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ústava, ale ani zákon o obecnom zriadení však priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a princíp verejnosti

Zasadnutie mestského alebo obecného zastupiteľstva zastupiteľstva ako orgánu samosprávy sa riadi princípom verejnosti, ktorého podstata spočíva v tom, že každý má možnosť získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam alebo rozhodovacím procesom. Obmedziť pôsobenie tohto princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy). V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie orgánu územnej samosprávy alebo informácia z neho neverejná alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

Podľa nášho právneho názoru možno s určitosťou tvrdiť, že ústava vo svojom čl. 26, ako aj zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom ísť o ústne podanie informácií od prítomných osôb alebo o vypočutie, resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.


Nahrávanie obecných zastupiteľstiev a COVID-19

Pandémia koronavírusu priniesla aj novelizáciu zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to konkrétne zaviedla možnosť konania tzv. online zastupiteľstiev, kedy je z dôvodov ochrany verejného zdravia obmedzená účasť verejnosti na online rokovaní zastupiteľstva.

Takéto rokovanie je upravené v § 30f ods. 2 Zákona č. 369/1990 Zb.

(2) Rokovanie obecného zastupiteľstva podľa § 12 možno počas krízovej situácie uskutočniť prostredníctvom videokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Z rokovania obecného zastupiteľstva podľa prvej vety obec vyhotoví obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam, ktorý do 48 hodín po ukončení rokovania zverejní na webovom sídle obce, ak ho má zriadené, a do piatich dní po ukončení rokovania v podobe zápisnice na úradnej tabuli obce a na webovom sídle obce, ak ho má zriadené. Obrazovo-zvukový alebo zvukový záznam podľa predchádzajúcej vety obec komukoľvek bezodkladne sprístupní po skončení rokovania.

Z uvedeného je preto zrejmé, že zákon v čase krízovej situácie ukladá obci nie možnosť, ale povinnosť vyhotoviť takýto záznam a následne ho zverejniť. To má potom za následok niekedy aj veľmi vtipné situácie, ktoré sa stanú predmetom výsmechu obyvateľov, prípadne aj celého Slovenska – ako napr. v prípade nadávajúceho poslanca mestského zastupiteľstva v meste Zlaté Moravce.


Zdroj: Zomri.sk / Mesto Zlaté Moravce

Aj z tohto ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že zachovanie princípu verejnosti zasadnutia obecného zastupiteľstva musí byť na prvom mieste.


Príklady z praxe a ako sa brániť?

V drvivej väčšine prípadov sa najmä v menších obciach poslanci alebo starosta obce obrazovo-zvukovému snímaniu bránia. V praxi existuje niekoľko modelových situácií, s ktorými sa stretávame najčastejšie:

  • Obecné zastupiteľstvo príjme uznesenie, ktorým zakazuje snímanie obecného / mestského zastupiteľstva alebo iným spôsobom bráni snímaniu.
    • Riešenie: Najideálnejším riešením je v tomto prípade argumentovať, že ide o nezákonné uznesenie a jeho účinnosť bude nadobudnutá až podpísaním starostom obce. Napriek tomu však máte právo toto uznesenie nerešpektovať a pokračovať v snímaní zastupiteľstva. Po skončení zastupiteľstva je potrebné podať podnet na prokuratúru o preskúmanie zákonnosti takto prijatého uznesenia. Prokuratúra už v niekoľkých prípadoch zrušila takto nezákonne prijaté uznesenie, resp. bránenie v snímaní zasadnutia obecného zastupiteľstva. Odporúčame argumentovať napríklad stanoviskom Okresnej prokuratúry v Košice-Okolie pod. č. Pd 45/21/8806-5 alebo Krajskej prokuratúry v Prešove pod. č. Kd 175/21/7700-8. V oboch prípadoch išlo o upozornenie prokurátora na porušenie zákona, pričom prokurátor uvádza: Verejnosť rokovania obecného zastupiteľstva spočíva nie iba v práve obyvateľa obce zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, ale aj v práve vyhotovovať si z neho záznamy, či už v písomnej, zvukovej, obrazovej, obrazovo-zvukovej alebo v akejkoľvek inej forme. Vyhotovovaniu záznamov nesmú orgány obce žiadnym spôsobom brániť. Obmedzenie práva na vyhotovovanie záznamov nesmie obec pojať ani do svojich vnútorných predpisov, keďže v takomto prípade by sa jednalo o zjavný rozpor s ústavou garantovaným právom na informácie. Vyhotovené záznamy možno ďalej verejnej rozširovať. V prípade, že by ste neuspeli so svojím podaním na prokuratúre, je potrebné obrátiť sa na súd.
  • Člen obecného zastupiteľstva sa ohradzuje, že si nepraje, aby bola jeho tvár alebo iné časti snímané z dôvodu ochrany GDPR a ochrany osobnosti, resp. vyhráža sa podaním žaloby na ochranu osobnosti.
    • Riešenie: V tomto prípade by bola na mieste argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva boli do svojej funkcie zvolení v riadnych voľbách a teda zložením poslaneckého sľubu sa z nich stali verejní funkcionári, resp. verejní činitelia a tí sú povinní strpieť zvýšenú mieru kontroly nad svojou činnosťou. Tým, že zasadnutie obecného zastupiteľstva je verejným zasadnutím a nachádzajú sa na ňom verejní činitelia, je potrebné uplatňovať judikatúru Ústavného súdu II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, ktorá uvádza: „Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”. Na namietanie starostu obce, ktorý je podľa zákona verejným činiteľom je preto potrebné použiť príslušnú judikatúru, pričom starosta je povinný pri výkone svojej funkcie ako verejného činiteľa strpieť takéto snímanie.

Znakom toho, že k týmto neželaným javom stále a opakovane dochádza je napríklad zápisnica zo zasadnutia istej obce, kde je uvedené:

Zdroj: Zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce Michaľany z 18.06.2021

a

V tomto bode je potrebné podotknúť, že osobné údaje, ktoré sú chránené pri GDPR je skutočne potrebné anonymizovať – to sa týka napríklad pri odpredajoch pozemkov do rúk fyzických osôb, kde je spravidla uvedený aj ich dátum narodenia, či adresa. V konečnom dôsledku preto musia byť údaje chránené osobitným predpisom anonymizované. To však neplatí o osobe starostu obce, poslancov alebo osôb prítomných na zasadnutí obecného zastupiteľstva.


Záver

Obecné zastupiteľstvá sú často plné emócií, skúsenosti však hovoria o tom, že prítomnosť videokamery alebo iného nahrávacieho zariadenia mnohokrát dokáže skultúrniť aj laický aspekt na základe ktorého často dokážu fungovať a pracovať orgány samosprávy. V mnohých prípadoch je však potrebné s takýmto záznamom začať a je len otázkou času, kedy si na to príslušní volení zástupcovia zvyknú. Treba však postupovať v súlade so zákonom a predovšetkým sa nenechať zastrašiť rôznymi vyhrážkami, ktoré sú úplne bežnou súčasťou fungovania menších, ale aj väčších samospráv. Práve ustanovenie ústavy, ktoré obsahuje slovo „každý“ toto právo priznáva nielen občanom, ale aj poslancom obecného zastupiteľstva, či dokonca starostovi.

Správy sa budú kontrolovať

Elektronické správy sa v EÚ budú kontrolovať

Európsky parlament schválil kontroverznú kontrolu elektronických správ prijatím novej smernice. Dôvodom je údajné odhaľovanie potenciálnych prípadov sexuálneho zneužívania maloletých osôb a kontrola šírenia detskej pornografie. Elektronické správy sa budú kontrolovať.  Na problém upozornil portál Euractiv.

Elektronické správy sa budú kontrolovať?

Základom celej ePrivacy smernice je to, že provider elektronickej komunikácie má právo skenovať a nahlásiť súkromné správy odoslané v elektronickom priestore, ktoré môžu obsahovať materiály v súvislosti so zneužívaním detí. Zároveň schválil aj technológie, ktoré majú túto kontrolu vykonávať.

Podľa Európskej komisie, za posledný rok bolo nahlásených takmer 4 milióny obrázkov a videí, ktoré obsahovali zneužívanie detí alebo detskú pornografiu. Za rovnaké obdobie bolo pritom podaných 1500 hlásení o pokusoch sexuálnych predátorov pri nadviazaní kontaktu s maloletými. Podľa Europolu sa počas pandémie COVID-19 situácia radikálne zhoršila.

Reálnym odrazom celého problému je aj známy dokumentárny film Barbory Chalupové a Víta Klusáka, ktorý mal premiéru tesne pred pandémiou. Ukazoval totiž, aké jednoduché je pre sexuálnych predátorov nadviazanie komunikácie s deťmi.


Strata súkromia?

U mnohých ľudí vzbudilo toto rozhodnutie obavy týkajúce sa ochrany súkromia, pričom argumentujú najmä tým, že sa zasahuje do ich práva na súkromie. Vedomie, že elektronické správy sa budú kontrolovať u mnohých vzbudzuje strach o stratu anonymity v elektronickom priestore. Mnohí z týchto ľudí si však neuvedomuje, že väčšina konverzácii, ktoré vedú elektronickou formou, nemajú zlý úmysel a sú neškodné. Tu sa teda objavuje ďalší argument – ak sú neškodné, prečo by mali byť ich správy kontrolované?

Je potrebné podotknúť, že nebude kontrolovaná každá jedna správa alebo každé slovo. Podľa informácií z Európskej komisie by mal byť obsah filtrovaný prostredníctvom umelej inteligencie. Tá bude pasívnym spôsobom skenovať správy a pokiaľ v nich nájde obsah, ktorý môže byť závadný – v tomto prípade materiály sexuálneho charakteru u maloletých alebo priamo detskú pornografiu, takýto obsah odošle na kontrolu živému človeku, ktorý bude mať za úlohu ho vyhodnotiť. Ak si teda povieme, že elektronické správy sa budú kontrolovať, pôjde akoby o dvojstupňovú kontrolu.

Elektronicské správy sa budú kontrolovať
Počas pandémie COVID-19 sa rapídne zvýšil počet sexuálnych predátorov na internete. Foto: Pixabay

Správa, ktorú odošlete by preto mala ostať výhradne medzi vami ako odosielateľom a prijímateľom, pričom tieto správy by mali byť pasívne skenované. Ak niektoré vzbudia podozrenie na zneužívanie detí, budú odoslané na kontrolu.

Veľkým problémom sa však môže javiť výmena nahých fotografií, tzv. „nudes“ medzi dospelými, či sextingu. Ak umelá inteligencia vyhodnotí tieto správy ako závadné, môžete mať zarobené na poriadny problém vo veci zneužívania maloletých.

Európska komisia očakáva do konca roka návrh komplexných právnych predpisov na boj proti sexuálnemu zneužívaniu detí v online aj offline prostredí.

Úloha sudcov a sudkýň pri zlepšovaní rodinnoprávnej agendy je nezastupiteľná

Nájsť účinný spôsob a prísť s konkrétnymi opatreniami pre zlepšenie procesov v rámci rodinnoprávnej agendy na súdoch považujeme za veľmi dôležité a intenzívne  pracujeme na zavádzaní nového prístupu k súdnym sporom s maloletými. Nastavovať tento nový prístup môžeme najmä vďaka sudcom a sudkyniam, ktorí sa agende venujú a prinášajú potrebné, konkrétne vstupy a skúsenosti z praxe, ako aj vďaka spolupracujúcim odborníkom a odborníčkam z radov mediátorov a psychológov.

V závere minulého týždňa sme podporným pracovným stretnutím pre sudcov a sudkyne z pilotných súdov zavádzajúcich multidisciplinárny prístup v poručenskej agende a sudcov a sudkyne zo súdov, ktoré sa o tento nový prístup zaujímajú, uzavreli ročný cyklus podpory pre súdy v tejto problematike realizovaný v spolupráci s Nadáciou Zastavme korupciu. Ďakujeme sudcom a sudkyniam, s ktorými sme mali možnosť sa stretávať, za záujem, energiu, odbornosť a zápal pre zlepšovanie procesov v náročnej oblasti poručenskej agendy.

Treba povedať, že len vďaka spolupráci so sudcami, sudkyňami ako aj vyššími súdnymi úradníkmi a úradníčkami venujúcimi sa tejto agende a spolupracujúcim odborníčkam z radov mediátorov a psychológov mohla vzniknúť nová metodika  tzv. multidisciplinárneho prístupu v poručenskej agende inšpirovaná tzv. Cochemskou praxou. Obsah metodiky vychádza z činnosti pracovnej skupiny pre rodinnoprávnu agendu v projekte AUDIT, ktorá má za cieľ zlepšiť priebeh súdnych konaní  v prípadoch, týkajúcich sa práv a povinností rodičov k deťom a súčasne zo skúseností a z pripomienok od odborníkov, ktorí boli zapojení do riešenia poručenskej agendy multidisciplinárnym prístupom a ktorí rovnako významne prispeli pri tvorbe tejto metodiky. Uvedená pracovná skupina začala svoju činnosť už v roku 2018  a okrem zástupcov ministerstva spravodlivosti sa stretnutí zúčastňovali sudcovia, vyšší súdni úradníci, zástupcovia Ústredia práce, soc. vecí a rodiny a úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, zástupcovia psychológov a odborníkov na duševné zdravie, mediátorov, advokátov a iní zástupcovia odbornej verejnosti. Posledný rok sa do spolupráce na kvalitnej podpornej metodike pripojila Nadácia Zastavme korupciu. Verejnosti bude metodika predstavená po odsúhlasení zástupcami pilotných súdov v rámci pracovnej skupiny a zakomponovaní navrhnutých zmien. Všetkým zúčastneným odborníčkam a odborníkom ďakujeme a tešíme sa z výsledku spoločnej práce.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Začiatok fungovania Európskej prokuratúry

V nadväznosti na rozhodnutie Európskej komisie prevzala Európska prokuratúra plnenie úloh, ktoré jej vyplývajú z nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017. Do právomoci Európskej prokuratúry patria predovšetkým trestné činy poškodzujúce finančné záujmy EÚ (§261, § 262, §254 Trestného zákona), ak spôsobili alebo mohli spôsobiť škodu na finančných záujmoch Európskej únie najmenej vo výške 10 000  EUR. V prípadoch spôsobenej alebo hroziacej škody nižšej ako 10 000 EUR Európska prokuratúra môže vykonať svoju právomoc len ak by mal prípad na úrovni EÚ dôsledky, ktoré by vyžadovali vedenie vyšetrovania Európskou prokuratúrou alebo ak by zo spáchania trestného činu boli podozriví úradníci alebo iní zamestnanci Únie.

Európska prokuratúra bude svoju právomoc na území členských štátov vykonávať prostredníctvom európskych delegovaných prokurátorov, ako jej decentralizovanej úrovne. Miesto výkonu funkcie európskych delegovaných prokurátorov je sídlo Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Do právomoci Európskej prokuratúry patria aj podvodné konania na dani z pridanej hodnoty, t.j. trestné činy skrátenia dane, daňového podvodu (§276, §277a Trestného zákona), ak sa uvedené protiprávne konanie týka územia dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie a spôsobí alebo môže spôsobiť celkovú škodu najmenej 10 000 000 EUR. Trestné činy korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa (§326, §328-336 Trestného zákona), ak boli spáchané spôsobom, ktorý poškodil alebo mohol poškodiť finančné záujmy Európskej únie, taktiež spadajú do právomoci Európskej prokuratúry, rovnako ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti (§ 233 Trestného zákona) pochádzajúci z uvedených trestných činov.

Trestné činy týkajúce sa účasti v zločineckej organizácii (§296 Trestného zákona), patria do právomoci Európskej prokuratúry, ak trestná činnosť páchaná zločineckou organizáciou predstavuje ktorýkoľvek z vyššie uvedených trestných činov.

Do právomoci Európskej prokuratúry patria aj trestné činy neoddeliteľne spojené s vyššie uvedenými trestnými činmi, ako napr. trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe (§ 266 Trestného zákona) alebo subvenčného podvodu (§225 Trestného zákona).

Vzhľadom na uvedené upriamujeme pozornosť na článok 24 odsek 1 citovaného nariadenia, v zmysle ktorého, inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a orgány členských štátov bez zbytočného odkladu oznámia Európskej prokuratúre trestnú činnosť, v súvislosti s ktorou môže Európska prokuratúra uplatniť svoje právomoci. Článok 24 odsek 4 nariadenia stanovuje nevyhnutné náležitosti trestného oznámenia, ktoré má obsahovať opis skutočností zakladajúcich podozrenie z trestného činu, predovšetkým miesto, čas, spôsob konania vrátane výšky spôsobnej alebo hroziacej škody, možnú právnu kvalifikáciu, dostupné informácie o podozrivých osobách , poškodených alebo iných dotknutých osobách, ako aj ďalšie relevantné údaje, ktoré sú známe.

Trestné oznámenia o podozreniach, týkajúcich sa uvádzaných trestných činov, v súvislosti s ktorými Európska prokuratúra môže uplatniť svoje právomoci, je potrebné zasielať elektronickým spôsobom prostredníctvom formulára, ktorý je dostupný na internetovej stránke Európskej prokuratúry a tiež prostredníctvom webového sídla Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Kontaktné údaje Európskej prokuratúry v SR:

Sídlo: Suvorovova 5/A, 902 01 Pezinok

Adresa na doručovanie písomností: Štúrova 2,  812 85 Bratislava

Telefón: +421 33 20837266

e-mail: podatelna.EPSK@genpro.gov.sk, elektronické doručovanie prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy slovensko.sk

https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A32017R1939

https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/20210101​

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade sťažovateľa, ktorý namietal porušenie práva na súkromie

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Hájovský proti Slovenskej republike, ktorý sa týkal namietaného porušenia práva na spravodlivé konanie a práva na rešpektovanie súkromného života v súdnom konaní o žalobe na ochranu osobnosti (články 6 ods. 1 a 8 Dohovoru).

​Sťažovateľ bol žalobcom v konaní o ochranu osobnosti proti vydavateľovi denníka, ktorý uverejnil o sťažovateľovi článok spolu s jeho fotografiami bez jeho predchádzajúceho súhlasu. Článok sa venoval tomu, že v jednom z denníkov bol uverejnený inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a porodiť dieťa. Na inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka verejnoprávnej televízie, ktorá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím skrytej kamery vyhotovila zvukovoobrazový záznam, ktorý bol následne odvysielaný v relácii tejto televízie. Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil vydavateľ denníka článok nazvaný „Kšefty s nenarodenými deťmi!“. Okresný súd Bratislava II žalobu zamietol. Vo svojom rozsudku konštatoval, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu, že denník uverejnil pravdivé informácie, ktoré už boli predtým odvysielané vo verejnoprávnej televízii, a že odporca sa na vytvorení záznamu žiadnym spôsobom nepodieľal, iba uverejnil (šíril) jeho určité časti. Navyše, bol to samotný sťažovateľ, kto vyprovokoval záujem verejnosti a médií o svoje konanie tým, že svoj zámer uverejnil v denníku prostredníctvom plateného inzerátu. Krajský súd v Bratislave rozsudok potvrdil. Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne sa sťažovateľ obrátil na ESĽP.

ESĽP v tomto prípade považoval za vhodné aplikovať kritériá, stanovené ustálenou judikatúrou: aká známa je dotknutá osoba; predchádzajúce správanie dotknutej osoby a predmet článku; obsah, forma a dôsledky publikácie; či téma prispela do diskusie vo všeobecnom záujme; spôsob získavania fotografií. Vo vzťahu k prvým dvom bodom ESĽP uviedol, že sťažovateľ nebol verejne známou osobou, a že nemohol tušiť, že rozhovorom s osobou, ktorá ho kontaktovala ako potenciálna náhradná matka, riskuje, že bude zaznamenávaný, a že jeho zámery a identita budú odhalené v médiách, preto samotná táto skutočnosť nemôže slúžiť ako argument na zníženie úrovne ochrany jeho súkromia, ktorá mu mala byť poskytnutá podľa článku 8 Dohovoru. Na druhej strane ESĽP akceptoval závery vnútroštátnych súdov, že článok bol zameraný na informovanie ľudí o kontroverznej otázke náhradného materstva, ktorá je verejným záujmom. Čo sa týka obsahu a formy článku, ESĽP poznamenal,  že článok vykreslil sťažovateľa skôr v negatívnom svetle a jeho tón nebol pre neho priaznivý, avšak táto skutočnosť by sama o sebe neviedla k porušeniu jeho práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Pokiaľ však išlo o otázku, či zverejnenie fotografií sťažovateľa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, ESĽP konštatoval, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali rozhodnutie novinára zahrnúť do článku fotografie sťažovateľa bez toho, aby vykonal nejaké konkrétne preventívne opatrenia, napríklad maskovanie jeho tváre. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol verejnosti známy, nič nenasvedčovalo tomu, že by predmetné zverejnenie fotografií malo akúkoľvek podstatnú výpovednú hodnotu pre danú tému alebo bolo uskutočnené primerane, napríklad rozmazaním jeho tváre. Nakoniec ESĽP zdôraznil, že sťažovateľ nemohol očakávať, že dôjde k zaznamenaniu jeho stretnutia alebo k zverejneniu veci, a že dobrovoľne nespolupracoval s médiami, preto jeho oprávnené očakávania týkajúce sa súkromia boli významným, aj keď nie nevyhnutne rozhodujúcim činiteľom. Aj keď v roku 2007 prvostupňový súd a v roku 2011 odvolací súd v konaní o žalobe na ochranu osobnosti, podanej sťažovateľom proti verejnoprávnej televízii, skonštatovali, že materiál týkajúci sa sťažovateľa bol televíznou reportérkou získaný nezákonne a vysielaný v rozpore so zákonom, vnútroštátne súdy v dotknutom konaní proti vydavateľovi denníka tento faktor nezohľadnili. Nehodnotili ani to, či novinár pri šírení materiálu pochádzajúceho z iného zdroja konal v dobrej viere a s potrebnou dôslednosťou a vykonaním potrebných preventívnych opatrení. Podľa názoru ESĽP bolo z televíznej reportáže zrejmé, že reportérka kontaktovala sťažovateľa, predstierajúc záujem o jeho inzerát, a že záznamy urobila skrytou kamerou bez toho, aby o tom sťažovateľ vedel alebo dal na to súhlas. To malo novinára a vydavateľa novín upozorniť na potrebu používať tento materiál opatrne a nerozšíriť ho bez maskovania alebo rozmazania tváre sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP vyslovil záver, že hoci sa vnútroštátne súdy snažili nájsť rovnováhu medzi právom na súkromie a slobodou prejavu, ich posúdenie predmetnej situácie nebolo vykonané v súlade s kritériami stanovenými v judikatúre ESĽP a došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Zároveň ESĽP nepovažoval za potrebné osobitne skúmať námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 16 596,95 eur ako nemajetkovú ujmu a 10 991 eur za náklady a výdavky. Vzhľadom na okolnosti prípadu ESĽP konštatoval, že vo vzťahu k nemajetkovej ujme je samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Za náklady a výdavky mu priznal 6 449 eur.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky