| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Pracovné právo

Odstupné pri skončení pracovného pomeru a výpovedi

.Aj napriek tomu, že by to bolo želaním mnohých, nárok na odstupné vám nevzniká automaticky. Pri skončení pracovného pomeru vám ho zákon priznáva iba za určitých podmienok. Odstupné ako také, je vnímané ako spôsob kompenzácie za to, že ste prišli o prácu.

V praxi existuje niekoľko prípadov, kedy vám ako zamestnancovi vzniká nárok na vyplatenie odstupného. Tieto podmienky sú upravené v Zákone č. 311/2001 Z. z. – Zákonníku práce.

Dôležité je poznamenať, že nárok na odstupné vzniká iba pri presne a taxatívne vymedzených dôvodoch podľa zákona. Ak sa váš dôvod skončenia pracovného pomeru výpoveďou nenachádza na tomto zozname, tak bohužiaľ, nárok na odstupné vám nevzniká.  Ak sa rozhodnete, že pracovný pomer ukončíte výpoveďou vy, tak nárok na odstupné Vám nevznikne. Rovnako Vám nevznikne ani v prípade, ak si napr. pracovný úraz privodíte úmyselne.  Napríklad ak si necháte padnúť na nohu nejaký ťažký objekt s tým, že si budete uplatňovať podmienky pracovného úrazu. Zákonník práce však hovorí, že zamestnávateľ vám odstupné môže (avšak nemusí) poskytnúť aj pri iných dôvodoch skončenia pracovného pomeru.

Nárok na odstupné pri výpovedi zo strany zamestnávateľa

V tomto prípade ide o pomerne jednoduchú situáciu, kedy pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa. V takom prípade sa postupuje podľa ustanovení § 63 ods. 1, kedy zamestnávateľ môže dať takúto výpoveď iba v taxatívne vymedzených situáciách, ktorými je zrušenie zamestnávateľa alebo jeho premiestnenie na iné miesto a vy ako zamestnanec s týmto premiestnením nesúhlasíte, resp. nesúhlasíte so zmenou dohodnutého miesta výkonu v práce. Zároveň vám nárok na odstupné vzniká aj v prípade, ak došlo na strane zamestnávateľa k organizačným zmenám a vy ste sa ako pracovník stali nadbytočným – vtedy sa uplatňuje ustanovenie § 63 ods. 1 pís. b Zákonníka práce:

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

Ak vám teda dá zamestnávateľ výpoveď z vyššie uvedených dôvodov, vzniká vám automaticky nárok na odstupné podľa zákona. O tom, v akej výške toto odstupné bude, sa dozviete nižšie v časti Výška odstupného.

Nárok na odstupné pre nepriaznivý zdravotný stav

Podobné je to aj v prípade, že ste ako zamestnanec stratili dlhodobú spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu (resp. pracovné zaradenie) pre nepriaznivý zdravotný stav. To jeupravené v § 63  ods. 1, pís. c Zákonníka práce.

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,

Dôležitým aspektom pri takomto skončení pracovného pomeru v súvislosti s odstupným musí byť potvrdenie vášho zdravotného stavu lekárskym posudkom. Ďalším variantom je prípad, ak vo svojej doterajšej pracovnej činnosti nemôžete pokračovať pre chorobu z povolania alebo pre pracovný úraz. Aj v týchto prípadoch vám vzniká nárok na odstupné.

Nárok na odstupné pri skončení pracovného pomeru dohodou

Nárok na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru prostredníctvom dohody máte. Avšak iba za určitých podmienok. Podobne, ako sme to spomínali v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa (zrušenie zamestnávateľa , nadbytočnosť zamestnanca, zmena dohodnutého výkonu práce). Ďalšou možnosťou je prípad výpovede podľa ustanovení súvisiacich s nepriaznivým zdravotným stavom. Na rozdiel od predchádzajúcich situácií, v tomto prípade je dôležitá práve dohoda, ktorú uzavriete so zamestnávateľom pri skončení pracovného pomeru.

Výška odstupného

Bohužiaľ, zákon a Zákonník práce vymedzuje výšku odstupného ako minimálnu. To znamená, že zamestnávateľ je limitovaný iba dolnou hranicou odstupného, pod ktorú pri jeho vyplácaní nesmie klesnúť. Ak by odstupné nevyplatil v minimálnej výške, dôjde k pochybeniu na strane zamestnávateľa a zamestnanec môže vec riešiť domáhaním sa ochrany na súde alebo prostredníctvom mimosúdneho riešenia sporov, akým je napríklad mediácia. Rovnako mimosúdnym riešením sporov si môžete pomôcť v prípade, že zamestnávateľ nevyplatil odstupné v stanovených lehotách.

Výška odstupného sama o sebe závisí od dvoch hlavných aspektov. Tými je trvanie a dĺžka daného pracovného pomeru a zároveň spôsob skončenia daného pracovného pomeru (výpoveď alebo skončenie pracovného pomeru dohodou).

Odstupné pri výpovedi

V praxi sa odstupné väčšinou vypočítava na základe tzv. odpracovaných rokov a podľa taxatívne vymedzených prípadov v zmysle § 76, ods. 1 Zákonníka práce:

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho trojnásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške štvornásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Odstupné pri dohode o skončení pracovného pomeru

Ak ste sa rozhodli skončiť pracovný pomer dohodou, odstupné sa vypočítava podobne, ako v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Napriek všetkému, aj tu sú menšie zmeny, uvedené v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Bohužiaľ, v prípade, ak ste u svojho zamestnávateľa pracovali menej ako rok, nárok na odstupné vám nevzniká. A to bez ohľadu na to, akým spôsobom je pracovný pomer skončený.

  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali menej ako 2 roky, ale nie menej ako rok, vzniká vám nárok na odstupné vo výške jedného vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 2 roky, ale menej ako 5 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške dvojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 5 rokov, ale menej ako 10 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške trojnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali najmenej 10 rokov, ale menej ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške vášho štvornásobku priemerného mesačného zárobku.
  • V prípade, že ste u vášho zamestnávateľa pracovali viac ako 20 rokov, vzniká vám nárok na odstupné vo výške päťnásobku vášho priemerného mesačného zárobku.

Záver

Na záver je potrebné ešte poznamenať, že nárok na odstupné nevzniká zamestnancovi, u ktorého pri organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach dochádza k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce.

Zamestnávateľ je povinný vám vyplatiť odstupné v najbližší výplatný termín. Čiže s vašou poslednou vyplatenou mzdou sa obvykle vypláca aj výška odstupného, ktoré musí byť vyplatené v celosti. Samozrejme, ani toto nemusí byť dané úplne striktné. Ak sa so svojim zamestnávateľom dohodnete, táto dohoda má prednosť pred zákonnou úpravou.

| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Občianske právo, Trestné právo, Ústavné právo

Nahrávanie policajta pri služobnom zákroku

Kontakt s políciou je málokomu príjemný a zvyčajne sa s príslušníkmi polície stretávame v extrémne náročných situáciách. O to horšia je táto situácia v prípade, že policajt vystupuje argoantne alebo dokonca máte pocit, že je zaujatý či postupuje nezákonne. V takom prípade je najlepším dôkazným prostriedkom na dokázanie situácie zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam z jeho konania.

Upozornenie: Na úvod chceme zdôrazniť, že cieľom tohto článku nie je dehonestovať príslušníkov policajného zboru, ale slúžiť ako prevencia. Väčšina policajtov sú slušní ľudia, ktorí vedia jednať korektne, keď je to potrebné. Preto k nim pristupujte s rovnakým rešpektom.

Na internete často kolujú videá s upraveným kontextom alebo jednostranným pohľadom, ktoré zachytávajú iba výsledok hádky či konfliktu. Preto je rozumné začať nahrávať už pri prvých pochybnostiach o zaujatosti alebo zákonnom postupe policajta. Tento krok, samozrejme, zvyšuje stres nielen vám, ale aj policajtovi, ktorý si uvedomuje, že každé jeho slovo zaznamenávate. To môže v konečnom dôsledku veci pomôcť, ale poznáme aj prípady, kedy to naopak, celý prípad zhoršilo. Pre takéto situácie je preto dobré poznať svoje práva a povinnosti súvisiace s nahrávaním zákroku.

Môžem si nahrávať policajta?

 Jednoduchá odpoveď – áno, no nie vždy. Prvým dôležitým faktorom je, že policajta môžete nahrávať počas výkonu služby. To znamená, že ak by ste si chceli nahrať svojho suseda, ktorý je policajt, ako kráča z práce domov, nie je to možné.

Na druhej strane, každý policajt je počas služby povinný strpieť zaznamenávanie výkonu svojej činnosti obrazovo-zvukovým záznamom. Toto právo však nenájdete v bežných zákonoch. Jeho odôvodnenie vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo svojom rozhodnutí II. ÚS 44/00 z 05.01.2001 súd konštatoval, že policajti v službe sú verejnými činiteľmi.

Niektorí príslušníci polície sa síce odvolávajú na ustanovenia Občianskeho zákonníka a snažia sa dosiahnuť, aby ste ich nenahrávali. V takom prípade však ide len o prosbu, nie o zákonnú výzvu. Podľa uvedeného rozhodnutia má verejnosť právo dokumentovať konanie príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ako aj obecnej či mestskej polície.

Ako k tomu došlo?

V marci 2000 sa v Prešove konala petičná akcia “Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky”. Na miesto dorazili príslušníci Mestskej polície v Prešove, ktorí zakázali kameramanovi nahrávať ich zásah. Tvrdili, že na to nemá povolenie, narúša ich súkromie a bez ich súhlasu ich nesmie snímať videokamerou.

Keďže v tom čase neexistoval príslušný rozsudok Ústavného súdu Slovenskej republiky, kameraman poslúchol a nahrávanie vypol. Napriek tomu využil svoje zákonné právo domáhať sa ochrany práv súdnou cestou. V sťažnosti uviedol, že konanie mestskej polície bolo nezákonné a protiústavné. Argumentoval tým, že došlo k porušeniu jeho práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojom odôvodnení uviedol, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad svojou činnosťou. U osôb verejného záujmu sa zároveň zmenšuje rozsah ich súkromnej sféry. To znamená, že ochrana ich osobnostných práv, najmä práva na súkromie, sa v primeranej miere znižuje.

Ústavný súd ďalej konštatoval:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.”
Príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky si nahrávať môžete počas služobného zákroku. Nie však mimo službu. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Policajt mi nahrávanie zakázal

V praxi sa však stáva, že rôzne druhy verejných činiteľov pri služobnom zákroku či výkone funkcie zakazujú takéto natáčanie s tvrdením, že na ich filmovanie potrebujete povolenie, prípadne sa na osobu, ktorá drží kameru (či mobilný telefón), obrátia s požiadavkou o predloženie novinárskeho preukazu. Odvolávajú sa pritom na ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. – občiansky zákonník, podľa ktorého:

“Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“

Toto ustanovenie je nespochybniteľné. Pri príslušníkoch polície (či už PZ SR alebo obecnej či mestskej polície) si však treba uvedomiť, že počas výkonu služby zastávajú postavenie verejných činiteľov. Preto sa nemôžu domáhať plnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka, keďže verejnosť má právo dokumentovať ich činnosť – čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí. Zároveň je dôležité zdôrazniť, že žiaden zákon neurčuje, ako má vyzerať novinársky preukaz, takže policajt nemá právo ho od vás vyžadovať.

Počas bežnej cestnej kontroly dochádza často k situáciám, kedy policajt nahrávanie zákroku zakáže. Treba sa však vedieť účinne bránniť. Foto: JUDr. Peter Dzurilla

Môže si policajt nahrávať mňa?

Čo však, ak sa ocitneme na opačnej strane barikády a príslušník policajného zboru si začne nahrávať mňa? Novelou zákona o obecnej polícii účinnej od 01.12.2019 sa doplnil aj § 3 o ods. 3 v znení:

„(2) Obecná polícia je oprávnená využívať zvukové, obrazové alebo iné záznamy spracúvané v súlade s osobitným predpisom  na plnenie jej úloh a na zaznamenávanie priebehu jej činnosti alebo zákroku.“

Takéto oprávnenie však zákon nepripúšťa iba príslušníkom obecnej polície, ale aj príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne v zmysle § 69 ods. 2:

“Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.”

a zároveň § 69 ods. 4 a ods. 5, ktorý vyložene upravuje na aké účely tento záznam môžu použiť:

“(4) Informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu;27b) iným orgánom alebo osobám a do zahraničia podľa § 69d a 69da a ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. (5) Informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.“

V praxi to znamená, že príslušník obecnej alebo mestskej polície, ako aj príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, vás môže nahrávať na základe uvedených ustanovení. Na rozdiel od vás však takto vyhotovený záznam nie je oprávnený zverejniť, ale môže ho využiť ako dôkazný prostriedok v prípadnom správnom, priestupkovom, trestnom alebo inom úradnom konaní. Ak by sa takýto váš záznam, ktorý vyhotoví policajt, bez vášho predchádzajúceho súhlasu ocitol na internete, problém môže mať ten, kto tento záznam zverejnil. Príkladom je zastavenie vodiča – dôchodcu, zo strany príslušníkov Policajného zboru v Prešove v roku 2016, ktoré sa stalo hitom internetu – zverejnenie takejto nahrávky je však v rozpore so zákonom, nakoľko daný vodič sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu a dokonca tento záznam ani nebol predmetom ďalšieho konania zo strany policajného zboru:

Záver

V zásade platí, že sa voči policajtom treba správať slušne a s rešpektom, nakoľko sú tiež ľudia a ich primárnou úlohou je pomáhať a chrániť. Nie vždy je to jednoduché a niektoré situácie môžu byť mimoriadne komplikované.V takých prípadoch môže byť nahrávanie policajta poslednou možnosťou, ak rozumná argumentácia nefunguje.Aj v rámci tohto nástroja však treba zachovať určitú obozretnosť a prípadnú nahrávku použiť ako dôkaz v konaní proti policajtovi. Ich zverejnenie totiž zvyčajne spôsobí autorovi viac škody ako úžitku.

rozdiel medzi advokátom a mediátorom
| JUDr. Peter Dzurilla | 0 Comments | Mediácia, Občianske právo

Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom?

Práca advokáta, ale aj práca mediátora, je bezprostredne zameraná na komunikáciu s klientom/klientmi s cieľom dosiahnuť vyriešenie určitého sporu. Aj napriek veľkým snahám sa nie vždy podarí dosiahnuť spokojnosť strán, či už ide o nedosiahnutie dohody v rámci mediácie alebo prípadný neúspech v súdnom konaní pri zastúpení advokátom. Aký je rozdiel medzi advokátom a mediátorom? 

Kto je advokát?

Advokácia je v našom právnom systéme zakotvená už dlhé desaťročia. Bola tu v časoch Československej republiky, ČSSR, ČSFR a máme ju tu aj v súčasnosti. Upravuje ju špecifický zákon a podmienky výkonu advokácie. Tie sú uvedené v Zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Postavenie a služby advokáta sú preto v našom právnom systéme pomerne známe.

Advokát je osobou, ktorá má vyštudované a ukončené právnické vzdelanie a je zapísaný do zoznamu advokátov, vedeným Slovenskou advokátskou komorou. Toto zapísanie mu umožňuje poskytovanie právnych služieb fyzickým alebo právnickým osobám za odplatu. Pre výkon advokácie nie je potrebné, aby mal advokát vykonanú rigoróznu skúšku, a teda advokátom môže byť aj človek, ktorý ukončil vysokoškolské právnické vzdelanie na úrovni magister (Mgr.).

Ak sa chce právnik stať advokátom, cesta k advokácii nie je jednoduchá. Musí sa zamestnať u školiteľa = iného advokáta, u ktorého vykonáva tzv. koncipientskú prax. Táto koncipientská prax je aktuálne v dĺžke troch rokov (v minulosti to bolo až 5 rokov, čo sa však na nátlak koncipientov zmenilo), pričom sa počas tohto času vzdeláva a pripravuje na prácu adokáta. Následne musí absolvovať tzv. advokátsku skúšku a zložiť advokátsky sľub, v ktorom sa zaviaže k bezúhonnosti a spoľahlivosti. Advokáti majú disciplinárnu, ale aj hmotnú zodpovednosť za spôsobenú škodu a musia byť povinne poistení pre prípad, že vám v rámci povolania spôsobia škodu.

Viac informácií o tom, kto je advokát a podmienky výkonu advokácie, je možné získať na stránkach Slovenskej advokátskej komory.

Kto je mediátor?

Na druhej strane stojí Mediátor a Mediácia. Podobne ako pri advokátoch, aj mediácia je upravená osobitným zákonom – Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediácia nie je v slovenskom právnom systéme však tak rozšírená ako advokácia. To spôsobuje, že sa k nej časť verejnosti stavia s nedôverou a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch dochádza k výraznému pokroku.

Hlavnou výhodou mediátora a mediácie je, že si vyžaduje podstatne nižšie časové, ale aj finančné náklady. Mediácia má pritom docieliť vzájomnú dohodu oboch subjektov, pri ktorej sa oba subjekty budú cítiť spokojne. Oproti súdnemu konaniu, kde dochádza k autoritatívnemu rozhodnutiu o právach a povinnostiach subjektov konania, je mediácia mnohokrát účelnejšia. Ak už spomíname časovú úsporu, je potrebné podotknúť, že v zmysle zákona sa mediácia ukončuje do 6 mesiacov od jej začiatku. Oproti dlhoročným súdnym sporom a konaniam tak ide o obrovskú časovú úsporu.

Čo sa týka titulov, ktoré môže mediátor užívať, je ich podstatne širšie spektrum. Napriek tomu, že mediácii sa venujú predovšetkým právnici s minimálnym vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (Mgr.), prípadne s ukončenou rigoróznou skúškou (JUDr.), v praxi sa stretávame aj s inými profesiami, ktoré sa začínajú venovať mediácii. Ide napríklad o rodinné spory, kedy je potrebná napríklad účasť psychológa prípadne je mediácia vedená priamo psychológom (Mgr., PhDr., PhD.) a dokonca v praxi existujú aj prípady, kedy sú oprávnení mediáciu vykonávať aj kňazi (ThDr.) – samozrejme, aj oni musia spĺňať prísne kritéria uvedené v zákone.

Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Zákon o mediácii jasne uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti SR zapíše do registra mediátorov osobu, ktorá:

  • je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
  • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v SR alebo jej bolo toto vzdelanie uznané,
  • je bezúhonná  
  • má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora

Advokát teda môže byť aj mediátorom, avšak tu je dôležité poznamenať, že sa tak nedeje automaticky a advokát musí absolovať odbornú prípravu mediátora a povinné ďalšie vzdelávanie mediátora. Zmena zákona o mediácii v roku 2016 ukázala, že mnohí advokáti mali túto činnosť iba ako “pro forma” a nemali reálne záujem o jej ďalšiu realizáciu – resp. nemali záujem o povinné ďalšie vzdelávanie mediátorov. V tomto dôsledku bolo po novele zákona zo zoznamu mediátorov vyškrtnutých niekoľko stovák advokátov.

Mediátor tiež môže byť advokátom, avšak musí spĺňať vyššie uvedené podmienky. Bežná prax však ukazuje, že mediátormi sa stávajú predovšetkým právnici, resp. ľudia s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Zásadný rozdiel medzi advokátom a mediátorom je teda najmä v prístupe ku klientovi. Zatiaľčo advokát sa na vec pozerá striktne z hľadiska práva, mediátor môže na vec nahliadať aj z ľudskej stránky.

Ďalším konkrétnym problémom pri výkone advokácie v súbehu s mediátorstvom je (aj napriek tomu, že je to zakázané) fakt, že často dochádza ku konfliktu záujmov pri súbežnom vykonávaní týchto povolaní.  Modelovou situáciou je, že advokát ako mediátor sa pokúsi najskôr o mediáciu. V prípade, že je neúspešná, môže sa ľahko stať top, že advokát ponúkne jednej zo strán sporu zastupovanie pred súdom. To považujeme za problematické.

Často sa však v praxi stretávame s tým, že advokáti nielenže neodporúčajú mediátora ako riešenie sporu, ale naopak, mnohých ľudí od riešenia sporu mediáciou odrádzajú. Je to smutný fakt, ale je potrebné zdôrazniť, že ide o subjektívne názory niektorých zaujatých advokátov. Dôvod ich konania je však prostý – v prípade, ak by ich potenciálny klient využil služby mediátora, prišli by o zisk. Takéto správanie voči klientom, ale aj mediátorom je v zásade v rozpore s dobrými mravmi, avšak právne nepostihnuteľné.

Záver

Či sa odporúča zlučovať tieto profesie je však otázne. Advokáti majú často tendenciu mať na konkrétny spor právny názor, ktorý presadzujú. Zároveň pri advokácii advokát zastupuje väčšinu jednu sporovú stranu. Mediátor naopak, môže mať určitý právny názor, ale pri riešení sporu ho nesmie presadzovať a výsledkom mediácie má byť vzájomná dohoda oboch strán. Pri mediácii teda mediátor zastupuje obe strany sporu rovnakým spôsobom a je nestranný.